KATT vo Vysokých Tatrách

25. august 2006

Začiatkom augusta sme si to namierili do Vysokých Tatier. Plán bol 3 dni túr, no podarili sa len dva. Stáli však za to.

Piatok 4. 8. 2006

Z Bratislavy nás išlo šesť ranným vlakom. Ach, to vstávanie! Aspoň že je voľné kupé a môžeme sa všetci usadiť. V Trnave máme pribrať Daniela, než tam stihneme doraziť, počúvame jeho zúfalý telefonát - v Trnave nastúpil na nesprávny vlak. Svojím podobne zúfalým hlasom obmäkčil sprievodcovi srdce. A tak napokon pristúpil v Trenčíne. Ďalšia komplikácia bola Miška, ktorá nestihla autobus, a preto sme sa ju rozhodli počkať vo Vrútkach. V útulnej reštaurácii mali dobré a lacné cukrovinky. Pokecali sme aj na tabuizované témy, čo možno trošku znepríjemnilo raňajky tamojším konzervatívnym občanom. Ale potom sme sa nad nimi uľútostili a radšej sme šli na vlak do Popradu. Stade sme šli, tentoraz už krásnym Tatranským vláčikom, do Tatranskej Lomnice s prestupom v Smokovci.

Tu sme chvíľu rozmýšľali, či budeme hľadať spojenie do Matliarov, ale zistili sme, že je to čoby kameňom dohodil. Tak sme šli pešo.
Pri chatkách nás už čakali ďalší kamaráti. Zvítali sme sa, porozprávali, prediskutovali sme trasu na zajtra. Potom sme šli obzrieť Tatranskú Lomnicu. Objavili sme výbornú reštauráciu, daktorí si pochvaľovali vyprážaný syr (ja som ho nejedol, mám k vyprážanému syru averziu:-]). Objavili sme aj jazierko, pri ktorom sa dala piť kofola/pivo a hrať minigolf. Daktorým nebolo zábavy dosť a šli sa aj bobovať.
Večer pri chatkách sme pri ohníčku nadviazali rozhovor s tamojšími ochranármi z Vodného lesa. Dozvedeli sme sa, že tie stroje, čo po nociach rachotia pri tábore, kradnú Tatranské drevo a TANAPu je to jedno. Okrem toho nás ešte trápili kolegovia z Rakúska, ktorí, hoci mali prísť, sa ešte neukázali a nedali ani o sebe vedieť.

Sobota 5. 8. 2006

Ráno sme sa odviezli vláčikom do Smokovca, vrátane Rakúšanov, ktorí prišli dakedy v noci. Rozmýšľali sme, či pôjdeme drahou lanovkou na Hrebienok, alebo si to vyšliapeme. Daktorí sme sa rozhodli, že pôjdeme pešo, hore na Hrebienku nás čakali tí pohodlnejší. Tu padol návrh na ďalšiu, menej náročnú trasu na Slavkovský štít. Vytvorili sa dve skupiny, ja som sa rozhodol spolu s Palom, Lenkou, Ľubkou, Honzom, Walterom a Marianou ísť na Slavkovský štít.

1. skupina Výstup na Slavkovský štít

Začali sme červenou značkou. Cestou lesom sa rozprúdila diskusia o potravinách, z vegetariánskeho a vegánskeho hľadiska. Po prvý krát som si uvedomil (nie som vegetarián), že na výrobu syra sa používa syridlo, čo je výťažok z teľacích žalúdkov. Želatína je tiež napodiv často živočíšneho pôvodu.

Cestou sme stretli zaujímavý úkaz, modelku-turistku, ktorá pózovala fotografovi –Tatry sú pekné pozadie:)
Hore. A stále hore. Na rozhraní lesa a pásma kosodreviny bola pekná vyhliadka. Potom nás obkolesovala kosodrevina. Tá bola občas prerušená skalnatým poľom. Honza sa vtedy rozhodol, že radšej nepôjde ďalej. Vybavili sme ho mobilom, aby sme ostali v kontakte, a on sa vydal prezerať nenáročné krásy Tatier.
Ako sme stúpali, kosodrevina pomaly ustupovala tráve a skalám. Postupne ubúdalo aj trávy a ostali len skaly. Slavkovský štít bol prešibaný, skrýval sa nám. Videli sme nejaký vrchol a radovali sme sa, že sme už blízko, ale to ešte nebol on. Ani ten ďalší:) Až na tretíkrát sme cez hmlu uvideli jeho majestát. Aj tak sme ho pokorili!

Hore bolo chladno. Pár slovenských aj zahraničných turistov si tam spolu s nami vychutnávalo pocit byť na vrchole. Počkali sme, kým dorazí celá naša výprava. Hmla kazila výhľad, niektoré časti bolo cez striedavo rednúcu a hustnúcu hmlu vidno len na pár sekúnd. Najedli sme sa. Napriek tomu, že baterky odmietali v tom chlade pracovať sme sa nakoniec aj odfotili.

Keď sme usúdili, že zimy máme dosť, vydali sme sa nadol. Pri občasných pohľadoch hore sme nadobúdali pocit „Je to možné, že sme tam boli?!“. Zostup šiel trošku rýchlejšie ako výstup, ale na Hrebienok sme dorazili, až keď bola tamojšia reštaurácia zavretá. Museli sme teda oželieť cesnakovú polievku.
Z Hrebienka sa Walter a Mariana spustili na kolobežkách dole do Smokovca, skadiaľ sme šli vlakom. Walter sa stihol z kolobežky vysypať a zodrať si čelo, ale nič vážne. My ostatní sme sa rozhodli vyzdvihnúť Honzu z Rainerovej chaty a spoločne ísť pešo až do Lomnice. Popri ceste sme sa mohli napiť zo Studenovodských vodopádov. Prekvapením bol Lukáš, ktorý sa oddelil z druhej výpravy, náhodou našiel Honzu a pripojil sa k nám.

Tu sme sa v reštaurácii stretli so zvyškom kolektívu sediaceho pri kofole či pive. Aj sme sa navečerali. Cestou som s Honzom, Walterom a Marianou diskutoval o tom, prečo asi nepení biosaponát a aké účinky ma trstinová melasa Čierny zázrak.
Večer pri ohni sa okrem diskusie s Rakúšanmi rozoberal aj názov pripravovanej relácie pre TLIS.

Mišo

2. skupina Prechod cez sedlá

Ja som sa rozhodol pre cestu cez sedlá s Rakúšanmi a zvyškom slovenskej výpravy. Bolo vidno počas úvodnej časti cesty, ako poznačil vietor a oheň časť lesov. Michal hovoril, že mu to pripomína Hirošimu, mne sa to vcelku pozdávalo, to spojenie obhorených pahýľov a nepoškodených budov. Po ceste sme sa po anglicky s Renem rozprávali o Viedni, o jeho práci, keďže cesta nebola ešte príliš príkra, dych a znalosť angličtiny nám na to stačila. Ešte pred prvou zastávkou sme prekročili bystrý potok, kde mi Rišo naznačil, že mu zavadziam, lebo si chce odfotiť priateľku, nuž teda toto... Pri Sliezskom dome bola obedná prestávka, pri ostrom kontraste hôr, prísnej stavbe chaty a vlniaceho sa plesa. Cestičkou popri Velickom plese sme sa vybrali konečne do poriadnejšieho stupáčika na hrebeň. Cestou už mi prestávalo byť do reči, ochladilo sa, síl ubudlo, nasadil som kapucu. Výhľady na ohromný Gerlach, zvyšky snehu, stekajúcu vodu a turistov, to všetko vytváralo neopakovateľnú vysokohorskú atmošku. Nie je nikde tak špecifická ako vo vysokých výškach! Mlčiaci býk nás všetkých predbehol a zďaleka nám mával prvý z Poľského hrebeňa. Ešte nás čakali tvrdé úseky s reťazami a vytúžený odpočinok na vrchole. Reku, že teraz to pôjde iba dole. Chyba lávky. Aj kolegovia z Viedne boli trocha vyčerpaní, keď sme zistili, že cesta zo sedla viedla dole iba nachvíľku, pretože znova sa prudko zvrtla na hrebeň. Treba prejsť cez Prielom, vážení! Tuná turistov očakáva najťažší úsek, reťaze a rebrík sú trocha nebezpečné.

Zvládli sme to, hoci aj s ťažkosťami, lebo išli oproti ľudia a visel som fakt hodnú chvíľu nad hlbšou priepasťou čakajúc, kým sa priestor na chodníku uvoľní. Prekĺzli sme cez Prielom a živo diskutujúc o A-kontre, Biede ducha či MAP-ke sme prišli ku Zbojníckej chate. Daktorí si dali polievku a pohárik ohnivej vody, daktorých už tlačili topánky, tak sa vybrali dole. Dole po skalách je cesta zradnejšia ako hore po skalách, ale nikomu sa neprihodilo nič zlé. Ešte nás prekvapil starší muž, ktorý utekal hore do kopca, nuž niektorým ľuďom patrí rešpekt... Plný zážitkov som si vychutnal dole v dedine nealkoholické pivečko, pekne s vyzutými turistickým topánkami, čo bolo parádnou odmenou za to šarkanenie po tatranských sedlách. A aby som nezabudol časť „sedlových“ turistov videla kamzíky a svište, pravda, preto iba časť, lebo daktorí mali v zadku vrtuľu a sa príliš z hôr ponáhľali...

Nedeľa 6. 8. 2006

Treba povedať, že v nedeľu sme si pospali trošku dlhšie, ako bolo treba. Ale stihli sme sa pobaliť a odovzdať kľúče. Milá teta nám dovolila odložiť si batohy u nej v kancelárii. Tak sme sa mohli vybrať na ďalšiu túru k Zelenému plesu popri Šalviovom prameni.

1. skupina Potôčik a les

Únava zo včerajška niekoľkých presvedčila, že je krajšie stráviť romantickú chvíľu pri zurčiacom potôčiku. Zvyšok výpravy pokračoval neohrozene ďalej.

K romantikom som sa pripojil aj ja. Diskutovali sme o všeličom, a nikam sme sa neponáhľali. Prešli sme sa kúsok aj popri potoku so studenou vodou, v ktorej si Walter omočil zadok. Okrem toho sme ešte ochutnali lesné maliny a vybrali sme sa späť ku chatkám.

Mišo

2. skupina Zelené pleso

Druhá skupina (ktorá ešte netušila, že je druhou) sa vydala podľa pôvodného plánu. Ukázalo sa, že keď na horách zlyhá komunikácia, sú z toho akurát nepríjemnosti, ktoré sa nemusia vyriešiť vždy príjemnou a rozumnou cestou. S prvou skupinou ostalo aj nejaké to teplé oblečenie a keď sme sa dozvedeli, že nejdú ďalej, už bolo neskoro, aby sme ho získali. Mne praskli nervy a tak z toho bol dosť nepríjemný spor, ktorý sa podarilo vyriešiť, žiaľ, až po túre. Takže z toho bolo dvojité poučenie, jednak na horách nerobiť žiadne náhle rozhodnutia a nečakané odpájanie, ak sa ide v jednej skupine a tiež, ak na horách príde k problémov, nereagovať unáhlene a buransky...

Ale späť k výstupu k Zelenému plesu. Cesta k nemu bola skoro celá lesom. So stúpajúcou nadmorskou výškou sa počasie zhoršovalo a ochladzovalo, ale nepršalo. Na Zelenom plese som bol pred asi 4 rokmi, no až teraz mi došlo, ako je tam krásne. Na rozdiel od niektorých chát v Tatrách, je chata pri plese celkom zladená s okolím (až na drahé menu;)). Pleso je obklopené vysokými štítmi, no ich vrcholy sme veľmi nevideli, lebo bola hmla. Vidieť bolo sedlo, ktorým sa prechádza pri výstupe na Jahňací štít. Neopakovateľný je tiež pohľad na prechod Svišťovkou a postavičky, ktoré sa terigajú hore. Úprimne, len som ticho (teda vlastne nahlas:)) závidel. Proste toto je miesto, kam sa človek musí vrátiť. Pre mňa určite jedna z najkrajších lokalít v Tatrách.

Kým sme si dávali sladko-slané dobrôtky a niektorí polievku, vonku sa citeľne ochladilo. Po občerstvení sme sa ešte vyfotili pri chate a rozdelili si všetko teplé oblečenie, ktoré zostalo. Začínalo kropiť, nasadili sme pršiplášte a hajde späť k našim chatkám. Ešte posledné pohľady na okolité hory a po chvíli sme opäť v lese. Dážď prichádza a vracia sa a poslednú polhodinu cesty sa poriadne stupňuje. Namiesto aby mi to vadilo, mám skôr radosť. Vzduch je skvelý, pohľad na upršanú lesnú krajinu vyvoláva v človeku pocit šťastia a čím je búrka intenzívnejšia, tým intenzívnejšie človek preciťuje celé okolie. Všetci sme už riadne mokrí a cez pršiplášte a poncha nám prší do topánok, no aj tak je to super. Amadeo a Miška veľmi nezdieľajú moje nadšenie, hehe.

S čľapkajúcimi nohami v botách prichádzame k chatkám. Máme asi pol hodinu na prezlečenie, lúčime sa s Rakušákmi a upchávame bus smerom Poprad.

Michal

A domov...

V Poprade sme sa začali deliť, podľa toho, kto kam šiel. Experiment s kúpou skupinovej zľavy nás zmiatol, no ostatní si jaksi udržali v lístkoch prehľad a nakoniec sme sedeli vo vlaku, diskutujúc naše zážitky. Túra bola zatiaľ najpočetnejšia – zúčastnilo sa jej 20 ľudí z troch krajín.

Spísali: Mišo, DD, Michal
Fotili: Rišo, Lenka

Niekoľko fotiek zo soboty: