Aký bol tohtoročný A-camp v Rakúsku

Aký bol tohtoročný A-camp v Rakúsku

14. september 2006

Od 14. do 23. júla 2006 sa pri rakúskom Kautzene konal anarchistický tábor. Organizoval ho kolektív rakúskych anarchistov a jeho cieľom bolo stretnúť sa predovšetkým s aktivistami zo Strednej a Východnej Európy a podeliť sa o skúsenosti. Na tábore bolo aj niekoľko slovenských a českých anarchistov a anarchistiek.

Dvojčlenná slovenská výprava PA dorazila na tábor hneď v jeho prvý deň 14. júla. Pôvodný plán bolo ísť stopom cez Čechy, no urobili sme z toho kombináciu bus-vlak-bus-pešo na hranice-stop, čo nás vyšlo na zhruba 350 Sk, takže dosť v pohode (cesta cez Rakúsko by bola niekoľkokrát drahšia).

Miestom tábora bola usadlosť s asi 5-6 lúkami, na ktorých boli veľké stany na workshopy, opekanie a/alebo sa na nich dalo stanovať. Hlavná budova, čo bol relatívne veľký dom pripomínajúci mlyn, poskytla priestor pre nocľah, premietanie dokumentov, sklad potravín, prezentácie a prípravu stravy. Varilo sa vonku na veľkých plynových varičoch. Vedľajšia menšia budova slúžila ako internetová miestnosť s 8 počítačmi (takýto komfort sme nečakali a je treba povedať, že bol dosť nápomocný) a miesto na spanie. Popri usadlosti tiekla riečka a super bola obrovská asi 5-metrová hojdačka pre dospelých (juhúú). Čo sa nedalo opomenúť bola veľká tabuľa, kde každý mohol napísať, čo chce na tábore prezentovať, zapísať si čas, hodinu a miesto, kde to chce prezentovať, nechať odkaz ostatným, napísať nejakú prosbu alebo upozorniť na čokoľvek iné. My sme si hneď rezervovali čas na sobotu na prezentáciu anarchistickej scény na Slovensku a neskôr sme na veľký papier spísali niekoľko možností, ako si môžeme navzájom pomáhať s ľuďmi v iných krajinách.

V priebehu prvých troch dní bolo na tábore zhruba 60-90 ľudí, vrátane detí. Ľutovali sme len, že neprišlo viac ľudí z bývalých stalinistických krajín, aj samotného ex-Československa. Každopádne, ich chyba... Boli tu ľudia z Talianska, Švajčiarska, Lotyšska, Rakúska, Nemecka, Belgicka, neskôr Francúzska, Británie, Poľska, Španielska a ktovie odkiaľ ešte.

V prvý deň sme sa iba zoznamovali s prostredím, zvítali sa s kamarátmi z Rakúska a večer pri ohníku pokecali a trocha si zaspievali. Celkom nás prekvapilo, že v Rakúsku nie je zvykom, aby ľudia pri táborákoch spievali. A milé bolo, že to na tábore chceli sami zmeniť.

SOBOTA 15. 7. 2006

Workshop o sebaobrane
Tento prvý ranný workshop bol dobrým príkladom spontánnosti a iniciatívy. Vznikol priamo na mieste a to tak, že v piatok niekto napísal na tabuľu, že ho chce robiť, či je tam niekto, kto by do toho išiel s ním. Takto sa stretli traja ľudia, ktorí sa predtým nepoznali a spoločne predviedli základné hmaty a obranné ťahy pri útokoch. Workshop bol veľmi prínosný a myslím, že hlavne pre ženy, lebo väčšina situácií bola vytvorená pre prípady obrany pri obťažovaní žien. Podľa toho, čo sme videli takýto workshop môže urobiť ktokoľvek so základnými znalosťami bojového umenia.

5-hodinový pracovný týždeň
Ďalším workshopom, ktorého sme sa zúčastnil bola vyše dvojhodinová prezentácia od člena FAU (nemecká sekcia MAP) o 5-hodinovom pracovnom týždni. Preberali sa možnosti ako znížiť pracovný čas na minimum a zároveň zachovať uspokojovanie potrieb ľudí. Spomínali sa ekonomické, technologické a ekologické aspekty danej témy, ale aj otázky, ktoré s ňou súvisia možno nepriamo - peňažný systém, výmenná hodnota, barter a pod. Cieľom bolo v podstate poukázať na skutočnosť, že niečo také je skutočne možné a že iný svet by mohol byť možný.

Šablóny na sprejovanie
Ten sme žiaľ nestihli, no keď sme prišli na miesto jeho konania, videli sme výsledky práce (vydarené aj nevydarené), takže čo to sa z toho dalo pochopiť.

Anarchizmus na Slovensku
Prezentácia o situácií u nás po roku 1989 trvala aj s diskusiou asi 70 minút. Mali sme z nej skôr dobrý dojem a podľa diskusie ľudí aj celkom zaujímalo, čo sa u nás deje. Potešil nás záujem o turistiku, na ktorej sa nakoniec v auguste v Tatrách ukázali aj štyria ľudia z Rakúska (traja z tábora). Pozitívom je aj to, že sme mohli spoznať ďalších ľudí z neďalekej Viedne.

V sobotu sa uskutočnili aj ďalšie workshopy, no nejak nám ušli.

NEDEĽA 16. 7. 2006

Priamodemokratický anarchizmus
Prezentácia bola opäť v réžii člena FAU, ktoré v sobotu hovoril o 5-hodinovom pracovnom týždni. Jej prvá časť bola v podstate úvodom do anarchistického systému rozhodovania od miestnej po globálnu úroveň. V druhej časti bol predstavený jeden švajčiarsky vládny internetový komunikačný nástroj (jeho beta verzia je na webe na voľné stiahnutie, žiaľ, názov sme si nezapamätali). Na mieste bol aj jeho tvorca. Zámerom bolo ukázať príklad alebo možno inšpiráciu ako vytvoriť globálny systém, ktorý by informoval o rôznych činnostiach v komunite, rozhodovaní a záveroch. Kým prvá časť mohla zaujať skôr ľudí, ktorí nevedia, čo je anarchizmus (navyše mala provokatívne spracovanie stimulujúce predstavivosť), druhá mohla vzbudiť pozornosť kohokoľvek, kto chce vytvoriť účinný informačný systém pre federatívne štruktúry (podobný systém by sa mohol hodiť napríklad pre MAP).

Bábkové divadlo
Večer malo byť prípravné stretnutie ľudí z Anarchistickej škôlky (tak sa volá organizácia mladých anarchistov) a kolektívu Freiraum (Slobodný priestor; orientujú sa na squatting a vytváranie rôznych alternatívnych projektov) z Viedne, ktorých napadlo, že by mohli usporiadať bábkové divadlo. Plán bol skúsiť nájsť materiál na zhotovenie bábok a spísanie nejakého scenára. Či stretnutie v nedeľu bolo alebo nie nevieme, no divadlo sa skutočne podarilo zrealizovať v priebehu týždňa v nemeckej aj anglickej verzii! Ďalší výborný príklad vynaliezavosti a spontánnosti premenený do praxe.

Solidárna ekonomika
Túto tému si spracoval jeden z ľudí z Freiraum. Mala byť skôr diskusiou, no veľmi sa to nepodarilo. Spomínali sa niektoré príklady vytvárania anarchokomunistickej bezplatnej ekonomiky, napríklad viedenský bezplatný „obchod“ fungujúci na princípe „berieš a dávaš čo chceš) alebo spôsob zabezpečovania jedla pre Food not bombs. Zámer workshopu možno nebol naplnený, dozvedeli sme sa však rôzne zaujímavosti, niektoré iba čiastkovo a povrchne, ale predsa. Išlo o typ prezentácie, ktorú je ťažké zreprodukovať, ale jej časti v tebe zostanú ako potenciálny zdroj iných nápadov v iných kontextoch. Škoda, že sme nemali možnosť sa zúčastniť v utorok ďalšieho workshopu od rovnakého prezentujúceho o tom, čo je hodnota a o kritike kapitálu.

V nedeľu sme museli odísť a tak sme prepásli workshopy, ktoré boli v priebehu pracovného týždňa. Spomeniem napríklad post-anarchizmus, vytváranie medzinárodný sietí kolektívov, žonglovanie, alternatívna výchova a vzdelávanie, politická grafika, ako squatovať... A bol aj nejaký koncert.

Michal a Miška

STREDA 19. 7. 2006

Na tábor prichádzame dvaja Slováci v stredu 19.7., cesta z Blavy čistého času autom asi 4 hodiny, dodržujúc rýchlosť po malých českých cestách. Označenie tábora úžasné, idete si pozdĺž cesty a zrazu tabule, smerovníky pri odbočke. Najprv trochu chaos ohľadom parkovania, potom odstavíme auto a ideme riešiť čo ďalej.

Tu začali trochu problémy. Tábor je koncipovaný tak, že organizátorov niet a každý má zodpovednosť. Pýtame sa teda kohosi, že čo máme robiť keď sme práve prišli. Nevie, posiela nás ďalej. A zase ďalej. A zase ďalej. Po nejakej chvíli sa napokon dostávame k týpke, čo si vzala na starosť registrácie a rozpočet, oznámime dokedy ostávame, dáme príspevok a ideme ešte hodiť jedlo do kuchyne. Tam je najvtipnejšie, keď dávame na stôl dva najväčšie chleby aké sme našli a vidíme chleby dĺžky asi 1 meter... Týpek s úsmevom oznamuje, že nás je 120.

Prvé pocity sú trochu rozpačité, Michal mi pred príchodom písal, že so zoznamovaním sa navzájom nie sú žiadne komplikácie, hoci neexistuje nič ako spoločné stretnutia, že to príde. Ideme teda na prvý workshop.

Vizuálna politika
V origináli sa to volalo mám dojem Political Image in Practise. Robí to asi 40-ročná týpka z anarchosyndikalistického kolektívu okolo novín Hängematte z Viedne. Tu je ale za skupinu venujúcu sa práve politickým charakterom obrázkov a obrazov (plagáty, verejné priestranstvá, časáky, všetko). Kontakt pre záujem www.dieweisseblatt.org. Na ďalších pokračovaniach tohto workshopu som potom bol ešte aj dva ďalšie dni. Hneď prvý kontakt veľmi fajn, len sme tam tak prišli a sadli si do úzadia. Dovtedy prebiehal workshop v nemčine, keď si nás všimli, hneď sa pýtajú na jazyk, celý obsah doterajšieho priebehu nám rekapitulujú v angličtine, do angličtiny sa aj plynule prechádza a zapájame sa. Témou prvého dňa je analýza niekoľkých existujúcich obrázkov (plagátov...), ďalší deň sa potom zaoberáme manifestom, ktorý skupina napísala a napokon tretí deň riešime návrh obrázku pre záverečný bulletin tábora. Jedna z najpozitívnejších vecí tábora, fajn ľudia. Zaujímavá je skupina Maďarov (neviem si spomenúť na názov), sústreďujú sa práve na vizuálnu politiku, klasickú grafiku, ale najmä na využívanie verejných priestorov.

Post-anarchizmus
Po prvom workshope sme sa išli prejsť a potom na tento workshop. Bolo tam dosť veľa ľudí, na začiatku obligátna otázka, kto potrebuje angličtinu. Hlásime sa iba my dvaja. Výsledok – slečna, čo má prednášať zakrúti očami, niekoľko ďalších nespokojných, začína sa to nejak riešiť. Chlapík sa pýta, či vieme čo je to postštrukturalizmu, postmodernizmus, postfeminizmus, keď že hej, tak on, že postanarchizmus je všetko dokopy. Ďalšia dlhá neochotná debata, ktorej nerozumiem, napokon hovorím, že nech skúsia hovoriť veľmi pomaly a nahlas. Týpka začína, číta nejaké poznámky z papierov, ani nezdvihne hlavu poriadne, pochybujem že tí Nemci tomu vôbec rozumeli. Kamoš odchádza, ja z toho mám hovno. Referát pomerne krátky, začína diskusia, tempo veľké, nerozumiem nič. Prichádzajú ešte nejaké Poľky, tak niekto navrhne hovoriť v angličtine, zase krútenie očami (prednášajúca týpka sa už myslím ani nezapája). Dosť zlá skúsenosť. Čo sa týka obsahu, post-anarchizmus je čosi ako posun od klasického, „dogmatického“ anarchizmu smerom k reflexii postmoderny a najmä Foucaultovej analýzy moci pre naše potreby. Zaujímavé, osobne si ale myslím, že prednáška by mala zmysel len pre úzky okruh a externých intelektuálov. Eventuálne celkom dobrý link www.postanarchismus.net (nemčina, ale veľa textov v angličtine).

Samotný workshop končí brutálnou hádkou ohľadom psov (mali zákaz vstupu, pôvodne som to úplne nechápal, potom som uznal, že kvôli deťom by tam veľa voľných psov asi mohlo spraviť komplikácie), dosť znechutený odchádzam, kamarát mi hovorí, že v kuchyni je hádka, niečo štýlu „Vienna ist eine fasistische Stadt!“, „Vienna ist keine fasistische Stadt!“ Hrôza.

Celkovo dojem z prvého dňa je veľmi zlý. Ďalšie dve akcie, čo sme hľadali sme nenašli (diskusia Developing groups a nejaké stretko k najväčšiemu mítingu náckov v Rakúsku), na tabuli trocha chaos, komunikácia... No, hlavne som sa tam cítil ako strašný outsider. Na celom tábore bolo podľa mňa dosť výrazne odlišované privátne a politické, akcie prebiehali v anonymite, nevedel som s kým tam sedím, odkiaľ sú tí ľudia, čo robia, aké majú myšlienky, prečo tam vôbec sú atď. Zoznamovanie sa malo riešiť mimo. Malé kolečko by pritom pri cca 10-30 (max. 40 ľudí, napríklad pri workshope post-anarchizmus) myslím nezaškodilo. Jednoducho do konca dňa sedím sám a čítam si, prechádzam sa, jem, ideme do dediny (strašne malá, bez ničoho) a čakáme. Okolo deviatej píšu kolegyne z AFS, že sú pred hranicami, tak ideme po nich pomaly. Do tábora ma nič neláka, tak ich ešte prehováram, a keďže sme sa dlho nevideli tak súhlasia ešte ostať na nejaké dve pivá v Čechách pred hranicami. Prichádzame tak až pred polnocou, po tme staviame stan, sadneme na chvíľku k Jurkimu, najeme sa a ideme spať. Večer sa už začína chlastať, mierny bordel.

ŠTVRTOK 20. 7. 2006

Ráno, prechádzky, príprava našich „plagátov“ atď. Ten pocit, že som tam dosť mimo ostáva, ale už mi to tak nevadí, tým, že sme štyria. Neskôr som sa s Michalom bavil, že tých dôvodov je možno aj viac, napadol mi aj výzor, keďže väčšina ľudí tam vyzerá buď punkovo (v širšom zmysle), alebo intelektuálne (tiež v širšom zmysle). Akoby sa nevedeli tešiť zo života tí ľudia :).

Vizuálna politika II
Bol som na druhej časti workshopu k obrázkom, potom na prezentácii tých Maďarov, kamoš medzitým odchádza domov. Maďari sú fakt dobrí, množstvo nápadov, dotváranie billboardov, sochy buditeľov v meste s transparentmi v rukách, autá, ktoré parkujú na cyklistickej ceste majú cez seba nalepenú lepenku farby čiary, ktorá tú cestu oddeľuje, výstavy. Najviac ma zaujal zaujímavý panel, pôdorysu tvaru zhruba lichobežník bez základne na kolieskach. Funguje ako mobilný panel na výstavu, je ale z panciera či nepriestrelného skla, v prípade potreby teda slúži ako barikáda :).

Večer sme mali mať diskusiu, nejak sa ale pretiahla večera, bolo akési bábkové divadlo, tak sme to posunuli na druhý deň doobeda. Čo ma ešte zaujalo je, že na väčšine workshopov, kde som bol, tvoria zhruba polovicu vždy rovnakí ľudia. Podobné skupinky pozorujem aj inde, napríklad tam bolo akési kolokvium squaterov a tých istých ľudí som potom videl ako so smiechom trénujú správanie sa na demoškách pri útokoch polície. Ideme sa prejsť, dopíjame posledné Jurki a spať (nejakí magori začínajú bubnovať asi o jedenástej večer pri veľkom táboráku uprostred jedného z polí na spanie, asi 10 metrov od nášho stanu...).

PIATOK 21. 7. 2006

Uvádzanie anarchistických a anarchofeministických myšlienok do každodenného života
Naša prvá diskusia. Trochu zvláštna, keďže nemáme samotný plán, chceme hovoriť o tom, o čom ostatní ľudia, vymieňanie skúseností. To samozrejme nie je také ľahké (hlavne keď na konci ktosi zhodnotí, že dúfal, že to bude viac o konkrétnych veciach a nehovorí nič), maximálne ľudia hovoria o organizačných projektoch, chýba mi reflexia samotných medziľudských vzťahov, niečo v osobnej rovine, nie iba kampaň, kampaň, kampaň... Napokon ale plus stretnutia (asi 3 hod.) je. Veľký dôraz dávame od začiatku práve na vzájomné poznanie, na to, aby sa nikto nebál hovoriť, aby bol priestor na to, aby každý hlas zaznel a bol aj vypočutý. O tom sa napokon bavíme asi polku diskusie, ako zmierniť a zničiť vnútroskupinové hierarchie, riešime moc vedenia (vedomostí), ktorá vedie k pyramídovým štruktúram, ako odbúrať koncentráciu činnosti, vedenia a tým aj moci v rukách mála ľudí, riešime „empowerment“, hierarchie vzhľadom na vek, skúsenosti, pohlavie, povahu atď.
Hneď na začiatku predstavenie, kto som odkiaľ čo robím, ale aj prečo som na diskusii, čo čakám, o čom by som chcel hovoriť. Na konci ďalšie kolečko, reflexia a hodnotenie. Na ilustráciu jedna viedenská feministka (tak sa definovala), ktorá hneď na začiatku v kolečku zareagovala na Maďara pred ňou, ktorý predstavenie ukončil tým, že nechce hovoriť dlho, tým, že je dobre, že dohovoril, lebo muži majú zvyk hovoriť pridlho, v priebehu i na konci bola práve veľmi spokojná, že diskusia sa v tomto zmysle viedla v medziach rovnosti a korektnosti, objavili sa tam nástroje práve na zvýraznenie nevýrazných hlasov (okrem kolečiek a vyjadrovania pocitov, taktiež jazyk – pôvodne sme chceli, aby každý hovoril v jazyku, akom chce a niekto to prekladal, napokon diskusia v angličtine, ale kto chcel a bolo mu to pohodlné hovoril v svojej reči (na tejto diskusii sme to ale využili hlavne my), veľmi dobrá disciplína a tolerancia k čakaniu na preklad (akurát sa raz stalo, že raz niekto niečo povedal, spolukolegyňa reagovala po česky ja som začal prekladať a týpka nechápala, lebo myslela, že spolukolegyňa to prekladá mne:)) a podobne.

Zapatisti
Potom som šiel na vizuálny workshop, len som bol dosť unavený a mali sme mať ďalšiu diskusiu (ktorá sa napokon ale tiež odložila na večer na pol desiatu). Prednáška o Zapatistoch (dvojjazyčne), pri ktorej som zaspával a odišiel, členka našej výpravy tam bola do konca a vyjadrila nejakú kritiku, v skratke, že to bolo podané štýlom (týpek bol síce medzi nimi) dobrý Zapatisti, ktorým treba pomáhať, preto oslovujme a blokujme ambasády a posielajme pohľadnice, prípadne pome za nimi. Chýbala tam reflexia ich samotnej činnosti, kritika niektorých postupov, porovnanie s inými, najmä juhoamerickými hnutiami odporu, ktoré sú možno i progresívnejšie. Úplne to asi nevyjadrím, veľmi v tom doma nie som, v prípade záujmu kontakt na AFS Praha, tam bola účasť až dokonca..

Je anarchofeminizmus priestor pre mužov? Môžu/Smú byť muži anarchofeministi?

Poznámky Michal:
Prezentáciu robil Maťo z Anarchofeministickej skupiny. Točila sa okolo otázky pohlavia, genderu a maskulinity a femininity. Spýtali sme sa ľudí, čo tam boli (priebežne 15-30), čo si myslia o tom, že na A tábore je stan pre ženy, kde je napísané, že mužom vstup zakázaný. No a už to išlo, hehe. Bola tam jedna z holiek, čo sa v tom stane angažovala, ktorá povedala, že dôvodom je to, aby mali ženy vlastný priestor, kde budú riešiť problémy spojené s útlakom žien. Nám to nešlo do hlavy, že prečo mužom vstup zakázaný, veď o skúsenosti a vzájomné pohľady a problémy by sme sa mali deliť. Holka bola dosť ostrá, hneď na začiatku povedala, že nebude hlbšie debatovať, prečo je tam ten stan a bodka. Po pár minútach debaty vstala a buchla dverami. Keď najprv vyčítala, že ženy potrebujú svoj priestor, lebo keď sú s mužmi, tak muži veľakrát hovoria nahlas, nepúšťajú ženy k slovu a tak, tak ona síce hovorila ticho, ale rozhodne to bol jeden z najagresívnejších prejavov, aké som v poslednej dobe zažil. (Kolegyňa z AFS neskôr vravela, že má pocit, že jak keby sa tie ženy štylizovali do tej úlohy ticho hovoriacej feministky a že napríklad ona vo svojom okolí nepozná žiadnu takú ženu.) V diskusii sme sa snažili vysvetliť, že našim zámerom je zdieľanie pocitov a postojov a nie separovanie. Akosi nám to však nešlo. Tá holka, ktorá neskôr odišla, sa veľmi čudovala, keď som jej povedal, že u nás nič také ako separované priestory neexistuje a tobôž nie v hnutí... Zo strany AFS dostala odpovede, že to pripadá ako kultúrny imperializmus, že si žijú vo svojom svete a nechápu odlišnú históriu iných krajín, a že takéto separátne miesta pre ženy majú svoj význam ako miesta, kde získava človek „empowerment“, čiže niečo ako povzbudenie, odvahu, ktorá mu/jej umožňuje potom lepšie čeliť svetu, ale že či existuje aj nejaký presah navonok. Či sa tieto skupiny delia s inými, zmiešanými skupina, o tom, čo ich trápi a čo riešia. Z toho, čo všetko sa povedalo som to pochopil tak, že väčšinou ani moc nie. Čo bolo fajn bolo, že či už „naše“ stanovisko alebo stanovisko podporujúce tieto priestory obhajovali aj muži, aj ženy.
Diskusiu sa podarilo dostať aj praktickým smerom, kedy bolo spomenutých niekoľko (málo) príkladov, kedy existoval presah navonok. Mňa najviac zaujal príklad, ktorý spomenul Maťo. Northeastern Federation of Anarchist Communists (NEFAC) majú v Montreali skupinu, kde je špeciálny priestor len pre ženy, ale závery, ktoré vzídu z ich stretnutí sa automaticky dostávajú do agendy celej federácie, čo je myslím celkom fajn „kompromis“.
Zaver bol veľmi pozitívny. Myslím, že tak „my“ ako aj „oni“ odišli z diskusie s tým, že lepšie pochopili iný názor a prístup a ešte po workshope sa viedli individuálne diskusie a viacerí sa zastavili a vraveli, že boli veľmi radi/y, že videli iný prístup a argumenty. Dokonca padol nápad na budúci tábor urobiť „empowerment“ stan zameraný na zdieľanie našich pocitov a problémov a nie výlučne iba pre ženy, ale pre všetkých, ktorí majú skôr feminínne povahové vlastnosti, teda aj pre mužov aj pre ženy.
V zásade nám išlo hlavne o pochopenie dôvodov, prečo sa to tak deje. Ešte padol názor, že to hnutie (podporujúce separátne priestory) je na Západe už asi 30 rokov a že jaksi nevidí, že by to pomáhalo preklenúť problémy so sexizmom.

Maťo:
Michal už dosť napísal, iba niečo upresním. Tá diskusia bola inšpirovaná na mieste, jednak existenciou toho stanu (ktorý myslím vyvolával diskusie aj medzi inými ľuďmi), jednak skúsenosťami zo zahraničia, kde vo väčšine prípadov (fakt nepoznám výnimku) je feministický boj bojom žien, ktorý muži podporujú alebo aj nie. Práve kolegyne z AFS majú skúsenosť z Varšavy, kde na fakt, že celý preklad komunikácie robil mužský člen našej skupiny strašne vynadali nejaké nemecké feministky, že dominuje celej skupine a tak.
O samotnom stane sme až tak hovoriť ani nechceli. Žiaľ, úplne sa to nezvládlo, jednak krátkou prípravou, jednak tým, že spočiatku tam boli ľudia, ktorí neprišli skrz nejakú konfrontáciu dvoch stanovísk, ale zistiť, čo to je vlastne anarchofeminizmus, takže sme improvizovali (doslova)  miniprednášku. Potom to už šlo. V skratke naše stanovisko ak to niekoho zaujíma, chápeme existenciu priestorov ako útočísk, pretože ani v anarchistických komunitách nemusia mať ľudia pocit rešpektu a bezpečia. Sám by som napokon podobný priestor, kde by som získal niečo ako odvahu a pocit pokoja prvý deň privítal. Jedna vec ale je, že zdieľanie skúseností je jednou z najvýznamnejších zbraní pri nabúravaní odcudzenosti, a tým pádom samotná separácia bez výpadu von (najprv do komunity, potom do spoločnosti) nestačí. Tiež však, naše poňatie feminizmu je skôr v zmysle, že hranice medzi mužom aj ženou (aj ako pohlaviami, nielen rodmi) a najmä ich dôsledky, sú konštruktom patriarchátu a teda i dôsledkami obmedzení. Preto nie je možné ostávať v mantineloch nanútených hraníc, ak chceme zmeniť obmedzenia z nich plynúce. Preto stan ok, ale nie podľa pohlaví. Žiaľ, v mnohých fázach diskusia bola skôr konfrontačná ako konštruktívna, napokon ale i v prípade spomínanej nasratej slečny bolo všetko ok, kolegyňa z prahy za ňou neskôr zašla a veľa si našťastie vysvetlili, diskusie sa tiahli ešte dlho potom a musel som si napokon zapáliť... Ešte nám napadlo niekoľko vecí, napríklad, že samotná potreba toho stanu, mám pocit, je sčasti skutočná, sčasti si myslím ale, že je to... nie póza, ale čosi ako sugescia... No a napokon zas som mal pocit trochu, že napríklad túto slečnu žralo aj, že za feministickú skupinu hovorí výhradne muž. Tak ale pocity výborné.

Maťo

Moje dojmy z prvých troch dní tábora boli natoľko kladné, že som sa vybral na tábor aj na posledné tri dni. Prišiel som v piatok. Tentokrát z BA vlakom na spiatočný lístok do Viedne za 301 Sk (a nie za neuveriteľných 14 euro za jednosmerný ako pred týždňov cestou z Viedne do BA) a potom autom s Viedenčanmi.

Maťo mi po príchode opisuje negatívne zážitky, tak som bol celkom rád, že sme v prvý víkend vychytali asi tie lepšie momenty. Ľudí je tu teraz neviem koľko, je už tma, tipujem okolo 70-80. Je tu o dosť väčší neporiadok, ako keď sme odchádzali, ale našťastie len v kuchyni, takže relatívne ok. Ako som sa dozvedel z oznamu, z kasy, kde sa platilo za nápoje „zmizlo“ 120 euro... Cez týždeň tam boli rôzni ľudia, tak ktovie, kto to mohol byť. V kuchyni vyvesili oznam, že kto chce, nech prispeje na vykrytie straty (v nedeľu som videl, že sa vyzbieralo okolo 70 Euro, takže tiež celkom dobrý dojem).
 

SOBOTA 22. 7. 2006

Hneď ráno odišla výprava AFS a ostal som tam sám. Na sobotu zostali dva zaujímavé veci - grafika v linuxe a kolektívne zhodnotenie kempu. Opakoval sa tiež workshop o obrane pred policajnými útokmi a niečo s opravovaním bicyklov. Nejak sa mi už nič nechce, keď som tu zostal sám, tak sa rôzne poflakujem.

Linux a grafika
Workshop bol zameraný na základy publikačnej činnosti v linuxe. Kamarát z Viedne v krátkosti predstavil program Scribus, ukázal základné funkcie. Princíp bol podobný ako v programoch Adobe InDesign alebo QuarkXpress, ale Scribus sa mi zdal ešte jednoduchší. Funguje aj pod Windows, ale nespoľahlivo. A podobne ako iné programy bežiace pod Linuxom má problémy so zložitejšou grafikou. Základné veci sa v ňom ale dajú robiť v pohode.

Záverečné hodnotiace zhromaždenie (plénum)
Popoludní sa uskutočnilo tzv. plénum, čiže stretnutie všetkých ľudí na tábore (ktorí majú záujem), kde sa diskutovalo o konkrétnych veciach, ako tábor fungoval, ako sa ľuďom páčilo, ako veci zlepšiť a pod. Toto som potreboval, aby som nabral novú energiu. Bolo tam priebežne od 30 do 50 ľudí. Pri niektorých táboroch sa pléna robia každý deň (napríklad na Ecotopii 2006), tu sa ale na začiatku dohodli, že pléna nebudú. Išlo o istý experiment. Diskusia bola pestrá a aj keď som si robil poznámky, nedá sa sprostredkovať v potrebnej hĺbke. Tak aspoň niečo.
To, že pléna neboli sa stretlo s rôznymi reakciami. Tu je pár stanovísk prítomných:
- Aj keď neboli, dopadlo to celkom Ok. Bolo čo jesť, bolo čisto.
- Plénum ma integrujúcu a informačnú funkciu. Niektorí ľudia sa cítili stratení, nebol privítací bod alebo nejaký taký zoznamovací. Na druhej strane, sú aj iné nástroje (napr. infotabuľa, papiere s popismi, čo, kde a ako...).
- Pléna berú energiu na workshopy.
- Tabula nemôže nahradiť plénum.
- Pléna sú netransparentné, menej socializujúce, pre nových chaotické. Bez nich ale ľudia nevedia, čo je treba urobiť (varenie, umývanie, čistenie...)
Prišlo aj na tému psov na tábore. Vopred sa povedalo, že žiadne psy. Každý vedel, do čoho ide. Urobilo sa to tak kvôli deťom. Ak by ale každý tábor bol takýto, môže to ľudí demotivovať. Padol návrh mať miesta len pre psov a človek sa musí postarať (čo ale nie je dosť možné). Problém s psami je ten, že hryzú a ľudia sa ich boja, hlavne deti. Na tábore bol incident, keď jeden týpek došiel s psom a bola z toho hádka a keď potom psa priviazal, ľudia sa báli chodiť okolo, lebo bol dosť agresívny.
Niektorí sa vyjadrili, že tu chýbali hry a bolo veľa teórie. Odpoveď bola, že tam bolo napríklad dosť deti, dalo sa hrať s nimi. Hocikto tiež mohol zorganizovať nejakú hru. Reakcia – niektorí ľudia sú hanbliví.
Zaznel aj názor, že chýbalo prepojenie s miestnou komunitou, nejaký výstup. Ozval sa niekto, že bol s ďalšími dvomi ľuďmi v dedine, obišli rodinné domy, zazvonili miestnym a hovorili im, o čom je tábor a že nie sú teroristi (to tvrdil starosta jednej z okolitých dedín). Väčšinou to ľudia prijali kladne. Jedna holka vravela, že sa v dedine bavila s jednou pani a tá povedala, že to ľudia v podstate akceptujú, ale myslia si, že sme mladí snílkovia. Mohlo sa urobiť napríklad to, že ľudia z dedín by boli pozvaní na tábor, na nejakú atrakciu, napríklad žonglovanie, fireshow, opekanie, alebo sa mohlo niečo také urobiť priamo v dedine.
Prišlo aj na tému fajčenie. Pre niekoho to bolo mínus tábora. Iný názor bol, že fajčiari sa vždy spýtali. Jeden fajčiar vravel, že fajčiari by vždy mali sledovať, kam ide dym a brať ohľad na nefajčiarov. Nabudúce by sa to napríklad mohlo dať do pozvánky. Moja skúsenosť bola taká, že na tábore sa fajčilo fakt dosť a ani raz sa nikto nespýtal, či si môže zapáliť. Paradoxne, po pléne sa ma dvaja fajčiari spýtali. Keď sme pri fajčení, spomeniem aj alkohol, čo pre mňa bola veľmi pozitívna skúsenosť, lebo sa pilo podľa mňa skutočne málo a podobná akcia na Slovensku (či už politická alebo nepolitická) by asi vyzerala o dosť inak...
Preberalo sa aj zbalenie kempu a upratanie odpadu. Dohodlo sa, že skúsia urobiť čo najviac už v nedeľu, lebo veľa ľudí odíde. Padla otázka, kto uprace papiere na hajzloch (aby sa neznečisťovala okolitá riečka, toaleťák sa hádzal do koša, nesplachoval sa). Nevďačnej úlohy sa po pléne chytilo asi 10-15 ľudí, ktorí ešte v sobotu potriedili veľa odpadu. Toto bola pre mňa ďalšia dobrá skúsenosť (a argument proti klasickému – „kto bude v anarchistickej spoločnosti čistiť hajzle?“... hehe). Ja som nepomáhal, dôvody boli v podstate emocionálne. Asi som necítil až takú zaangažovanosť v skupine/tábore, predsa len, keby tam bolo viac ľudí od nás asi by som sa k tomu postavil inak. Ono, za pár dní sa pocit komunity (a z toho vyplývajúcej motivácie podieľať sa zodpovedne na chode takej komunity) medzi neznámymi ľuďmi nedá vybudovať... S niečím som ale predsa len pomohol v nedeľu (zbieranie fliaš, skladanie stoličiek a jedného z veľkých stanov...).

Anti-repression workshop
Už ani neviem či bol tento workshop v sobotu alebo v nedeľu (kedy som popoludní odchádzal). Venoval sa rôznym policajným taktikám a protireakciám demonštrantov, preberali sa viaceré modelové situácie. Bol som tma len krátko, takže len pár poznámok.
Čo robiť pri zatknutí – čo najskôr zorganizovať solidárnu demonštráciu pred policajnou stanicou a obvolať všetkých známych. Dobré je spievať pred policajnou stanicou. Aj keď zatknutí dnu nepočujú text, počujú melódiu a rytmus a vedia, že tam niekto je. Príklad: týpek vravel, že po takejto akcii boli policajti úplne na nervy a doslova sa ponáhľali pustiť všetkých von! Treba tam mat médiá, okrem iného aj aby nedošlo k zásahu polície proti ľuďom, ktorí vonku demonštrujú. Samozrejme, táto taktika nie je vždy účinná, ale je to možnosť. Lepšie jak sedieť na riti.

Michal
 

HODNOTENIE / DOJMY

Ešte mi napadá jedna vec, keďže sa už nechcem moc rozpisovať, a to bola prítomnosť detí. Bolo ich tam celkom dosť, škoda, že tam nebolo viac hier priamo pre ne, väčšinou sa starali len o samé seba. To ale doslovne. Tá feministka, čo bola na našej rannej diskusii, raz prišla, že hneď ideme čosi riešiť, len musí nájsť dcéru, tak ju hľadala asi hodinu, inak celý deň ju nechávala samú, že je veľká. Boli tam aj kojenci, najlepší bol jeden, ktorý plaziac sa vždy utekal mame cez kamene, trámy, prekážky aj jamy, a vždy ho po takých 10-15 m naháňala, proste úžas.
A ešte účasť. Nechápem celkom najmä Čechov, ktorí sa na to dosť vysrali, pričom o tom vedeli a fakt to bol kúsok (z Prahy za 150 českých by ste mali lístok, dá sa ísť aj stopom v pohode). Z kontaktov čo som si spravil prevažujú ostblok, čo tiež o niečom svedčí. Veľa ľudí tam bolo jednoducho venujúc sa svojmu typu práce (nás nevynímajúc), príkladom boli tí vizuálni Maďari, jeden bol na našich diskusiách, ale vždy na začiatku povedal, že on by chcel len počúvať...
Ešte mi napadlo druhý deň sme chvíľu boli na workshope ohľadom migrantov v EÚ a jej politike. Dlho som nevydržal, lebo to bola vlastne prednáška a keď skončila, diskusia žiadna (majú sa robiť nejaké akcie v októbri, jeden deň, nepamätám si kedy). Kamarát ale ostal a hovoril, že potom sa to celkom rozbehlo. Na tábore bola jedna ukrajinská utečenkyňa, ktorá je v Rakúsku v utečeneckom tábore. Hovorila iba po rusky a ukrajinsky, tak s ňou prišla psychoterapeutka z ich tábora na preklad. Spomínala napríklad, že Ukrajinci sa snažia vyhýbať, resp. rýchlo odísť z krajín V4, lebo tu po nich pátra ruská tajná služba a vlečie ich naspäť na Ukrajinu...
OK, už nevládzem, väčšina bola povedané, zvyšok si pozrite o rok :)

Maťo
(poznámka – svoju časť som pôvodne nepísal pre web, ale ako spontánny interný report, na ktorom som následne z dôvodu lenivosti neupravil ani chaoticky a miestami nekorektný jazyk:))

V skratke, kto nebol, prišiel o veľa, hlavne z osobného hľadiska a inšpirácie. Bolo tam veľa teórie, ale dosť prepojenej na prax, veľa vecí bolo práve takých, ktoré človeka posúvajú dopredu. Aj napriek rôznym komplikáciám a problémom (ktoré sa aj tak vyskytujú pri každej podobnej akcii), som spokojný a o rok by som určite išiel znova.

Michal