Protiodborová kampaň v Španielsku – stanovisko CNT
4. október 2010
Národná konfederácia pracujúcich (CNT-MAP) v tomto texte predstavuje dva odlišné prístupy k odborárstvu - autentické revolučné odborárstvo a tradičné odborárstvo založené na spolupráci s politickými stranami a štátom. Stanovisko CNT súvisí s úsilím štátu a zamestnávateľov potlačiť odbory v Španielsku. Dotýka sa tiež reakcie odborov na tieto kroky v podobe nedávneho generálneho štrajku a celkovo problému reformy pracovného práva.
Je zjavné, že sme svedkami cielenej kampane veľkého počtu masmédií, ktorých cieľom je zdiskreditovať myšlienku bežne označovanú ako „odborárstvo“. Jeden z vedúcich predstaviteľov odborov CC.OO (španielske odbory napojené na Komunistickú stranu) označil kampaň za nemilosrdnú a namierenú proti jeho organizácii, ako aj proti ďalším odborom UGT (napojeným na Socialistickú stranu). V rámci celkovej kampane proti pracujúcej triede, ktorej súčasťou je aj úsilie potlačiť odbory, nie je cieľom len diskreditácia CC.OO a UGT, ale tiež postupné potlačenie samotnej myšlienky organizovania sa v odboroch. Štát veľmi dobre vie (lebo obe odborové organizácie sú mu v rámci spoločného systému vyjednávania poruke a k službám), že autentické odborárstvo sa nedá stotožňovať s existenciou odborov CC.OO a UGT. Autentické odborárstvo dnes vôbec nie je zastarané. Naopak, je rovnako nevyhnutné ako vždy.
V súčasnej situácii, v ďalšej z opakujúcich sa kríz kapitalizmu, môžeme považovať za zastarané iba údajné odborárstvo týchto organizácií zvyknutých na kolaboráciu a uzatváranie paktov [čím odkazujeme na Pakt z Moncloa, v ktorom sa španielska ľavica zaviazala obmedziť boje pracujúcich po smrti Franca na oplátku za rozličné privilégiá], pretože získať od kapitalistov zopár odrobiniek z koláča výmenou za sociálny zmier je v časoch prosperity ľahké.
Jediným opodstatneným odborárstvom v týchto časoch je autentické odborárstvo, bojovné a revolučné odborárstvo – skrátka, odborárstvo zastávané konfederáciou CNT, pretože v ťažkých časoch sa dajú dosiahnuť ekonomické a sociálne víťazstvá jedine tvrdým bojom. Takto vieme zároveň posilniť sebaobranné mechanizmy pracujúcej triedy, keďže práve sebaobrana a boj boli základom prvých odborových zväzov.
Nepokoj vedúcich predstaviteľov CC.OO a UGT evidentne spočíva v tom, že sa k nim ich páni zachovali nepekne. Čo ale očakávali? Mohlo im dôjsť, rovnako ako vrahom Viriathusa, že Rím neplatí zradcom, či slovami klasika – po zrade je zradca nepotrebný. Po vyše tridsiatich rokoch spolupráce s mocnými proti záujmom pracujúcej triedy už nemajú akú zradu spáchať, keďže tí, čo ich doteraz využívali, ich už v podstate nepotrebujú.
Isté je, že od prvých rokov takzvaného prechodu k demokracii sme tu mali (za nadšenej podpory CC.OO a UGT) odborárstvo organizované zhora nadol, ktoré sa vôbec nedalo rozoznať od odborárstva za diktatúry Francisca Franca. Väčšinové odbory dostali od štátu možnosť financovať svoje štruktúry, čím sa z nich stali ozajstné inštitúcie štátu, ktoré získavajú prostriedky z rozpočtu štátu a autonómnych spoločenstiev.
To viedlo k skroteniu, demobilizácii a demoralizácii pracujúcej triedy. A teraz tvrdia, že sa pokúšajú túto pracujúcu triedu mobilizovať. Tvrdia, že vynaložia všetko úsilie, aby bol štrajk naplánovaný na 19. októbra čo najúspešnejší, keďže v hre sú ich vlastné privilégiá. Dokonca sa uráčili obrátiť sa na ostatné organizácie s návrhom vytvoriť spoločný front. Robia to len preto, lebo dnes potrebujú tých, na ktorých sa desaťročia dívali zhora. Na druhej strane je to ukážka toho, že najdôležitejší je nie počet členov, ale skôr ich bojovnosť, ak ide o bojovnosť založenú na triednom uvedomení. Koniec koncov, pôvod problému je v existencii dvoch sociálnych tried s protikladnými záujmami, hoci sa to niektorí pokúšajú popierať či zakrývať.
V autonómnom spoločenstve Madrid sa veľa hovorí o tzv. „liberados“ [uvoľnení odboroví funkcionári platení zamestnávateľmi]. Náš postoj je v tejto veci jasný: všetci „liberados“ by mali zmiznúť, všetky dotácie by mali zmiznúť, odborové voľby (vstupný bod všetkých vedľajších príjmov a korupcie, ktorú so sebou prináša kolaborantské odborárstvo) by mali zmiznúť. CNT prežila 100 rokov – bez „liberados,“ bez dotácií, bez platených funkcionárov, bez výborov s výkonnou mocou (namiesto nich má len jednoduché procedurálne orgány) a s finančných zdrojmi pochádzajúcimi jedine z členských príspevkov. Naša história, samotná existencia a rast, ktorý zaznamenávame v poslednom období, sú dôkazom toho, ako sa má robiť skutočné odborárstvo. Starostlivo si chránime nezávislosť a bránime odborárstvo, ktoré chápeme nie ako cieľ sám o sebe (ako to je pri iných zväzoch), ale skôr ako prostriedok sociálnej transformácie. A autentická sociálna transformácia sa samozrejme nedá dosiahnuť prostredníctvom integrácie do systému, ale jedine bojom proti nemu, kým nezmizne.
V španielskom jazyku publikované na webstránke CNT.
Preložené a spracovaná do slovenčiny podľa anglického prekladu na portáli libcom.org
Súvisiace články:
Španielsko: CNT sa pripája k výzve ku generálnemu štrajku
Španielsko: Reforma pracovného práva – útok na pracujúcich
Národná konfederácia pracujúcich (CNT)
„Eurostávka“ a represe proti antikapitalistům