11. december 2008
V sérii článkov prinesieme v najbližších dňoch pohľad na možnosti obrany na pracovisku proti konaniu šéfov či majiteľov. Ide o výber z aktualizovanej verzie brožúry „Priame akcie (vrecková príručka pre naštvaných pracujúcich)“, ktorej doplnená finálna verzia bude publikovaná v prvej polovici roku 2009. Hlavnou myšlienkou, na ktorú by sme chceli poukázať, je to, že boje na pracoviskách nemusia byť len o kolektívnom vyjednávaní a čakaní na to, čo urobia odbory.
Úvod
Potupu pracovať, len aby človek prežil, všetci veľmi dobre poznáme. Demokracia, ten veľkolepý princíp, na ktorom je vraj postavená naša spoločnosť, akosi stráca na lesku v momente, keď si v robote štikneme príchod. V situácii, kedy naše slovo nemá nijakú váhu pri rozhodovaní o tom, čo sa vyrába alebo ako je výroba organizovaná, a kedy do našich peňaženiek ide len malý podiel hodnoty produktu, máme plné právo byť na šéfov nasratí.
Nejde však len o neustále opakovanie našej nasratosti – o to, že si vybojujeme ústupky u šéfov či politikov, oni sa nám za to odplatia a zavedú nové obmedzenia, my si znova vybojujeme nejaké omrvinky, a takto to pôjde dookola do zbláznenia. Chceme vytvoriť spoločnosť, v ktorej budú pracujúci (ako výrobcovia a spotrebitelia zároveň) rozhodovať o výrobe a distribúcii výrobkov a služieb. Škodlivé alebo zbytočné odvetvia, ako napríklad zbrojárstvo alebo podvodné bankovníctvo a poisťovníctvo, budú zrušené. Skutočné nevyhnutnosti, ako potraviny, bývanie a ošatenie, by sa mohli vyrábať tak, že by sa pracovalo len niekoľko hodín týždenne.
Potrebujeme preto vyvinúť stratégie, ktoré budú predzvesťou tohto cieľa a zničia každodennú drinu nás – námezdných otrokov. Sme presvedčení, že priama akcia na pracovisku je k tomu kľúčom. Ale čo vlastne máme na mysli, keď hovoríme o priamej akcii?
Priama akcia v priemysle je formou odporu, ktorý nahlodáva hromadenie zisku pre šéfov a núti ich priplaziť sa k zamestnancom a splniť ich požiadavky. Najznámejšou priamou akciou je štrajk, počas ktorého sa pracujúci jednoducho prestanú pracovať a odmietnu vytvárať zisk pre šéfov, kým nedostanú to, čo chcú. Toto je obľúbená taktika tradičných byrokratických a čisto ekonomických odborov, ide však o jeden z najmenej efektívnych spôsobov konfrontácie šéfa.
Šéfovia majú svoje finančné rezervy, dlho sa vlečúci štrajk môžu preto znášať lepšie. V mnohých prípadoch sa stáva, že nariadenia súdu zmrazia alebo skonfiškujú štrajkový fond odborov. A najhoršie je, že dlhotrvajúca demonštratívna odstávka práce umožňuje šéfovi najať si štrajkokazov (náhradnú pracovnú silu).
Nemusíme ísť hneď do štrajku. Mnohokrát môžeme byť oveľa úspešnejší a zároveň vyjadriť našu nespokojnosť tak, že uskutočníme priamu akciu priamo v práci, čo má aj tú výhodu, že neprídeme o mzdy! Keď naschvál znížime objem šéfových ziskov a pritom budeme naďalej poberať vlastné mzdy, môžeme šéfa ochromiť bez toho, aby sme dali štrajkokazom šancu vziať nám zamestnanie. Priama akcia v podstate označuje všetko, čo môžeme urobiť sami, bez pomoci vládnych agentúr, odborových byrokratov alebo drahých právnikov.
V najbližších dňoch opíšeme tie najpopulárnejšie formy priamych akcií, ktoré pracujúci využívajú, aby dostali, čo chcú. Každá je v podstate formálne ilegálna. Každé veľké víťazstvo, ktoré bolo v minulosti vydobyté, malo podobu bojovnej priamej akcie, ktorá bola v tej dobe ilegálna a vystavená policajnej represii. Napríklad do 30. rokov 20. storočia boli zákony týkajúce sa odborov v USA veľmi jednoduché – žiadne. Väčšina súdov brala odbory ako ilegálne konšpiračné organizácie obmedzujúce „voľný obchod“ a štrajkujúcich pravidelné mlátila a strieľala polícia, štátna milícia, federálna armáda a súkromní nájomní hrdlorezi.
Legálne právo organizovať sa na pracovisku je dnes oficiálne uznané, existuje však toľko obmedzení, že uskutočniť účinnú akciu je rovnako zložité ako predtým. Preto by každý kto uvažuje o priamej akcii – pri ktorej obíde zákony a zasiahne šéfa tam, kde je najslabší – mal byť opatrný a poznať pracovné zákony, ich uplatňovanie a využívanie proti aktivistom. Zároveň si treba uvedomiť, že boj medzi šéfmi a pracujúcimi nie je bedmintonový zápas – je to vojna. Za týchto okolností by sme mali využiť to, čo funguje, či už sa to šéfom (alebo súdom) páči alebo nie.
Pokračovanie:
Tipy a triky na pracovisku nielen v čase krízy: práca podľa pravidiel a spomalenie (2)