25. október 2008
Vo vyše 10 slovenských a českých mestách sa koncom augusta uskutočnili akcie na podporu prepusteného učiteľa Federica Puya. Informácie o pozadí sporu sme uverejnili už skôr v článku „Výzva MAP: Globálny deň akcií...“. V súčasnosti čakáme na najnovšie informácie od kamarátov z FORA (MAP Argentína). Zatiaľ sme zozbierali správy z uskutočnených akcií a v tomto článku sa na celú kampaň pozrieme trocha kritickejšie a zhodnotíme, aké skúsenosti priniesla a aký mala význam.
BARDEJOV – 15/8/2008
Najskôr sme prišli pred pobočku ČK, kde pri smetiakoch stáli asi tri v pobočke zamestnané ženy.
- Dobrý deň, je tu vedúca?
- Áno, je, to musíte ísť hore.
- A vy ste tu zamestnané?
- Áno. (Sú to vlastne ľudia, ktorí boli na úrade práce a v rámci sociálnych fondov z EÚ robia na polovičné zmeny štvorhodinovky v ČK.)
- My sme prišli, pretože v Červenom kríži v Argentíne prepustili nášho kamaráta. Prišli sme ho solidárne podporiť. Je to vlastne váš kolega. Vašej vedúcej sme prišli odovzdať protestný list. Pracoval ako učiteľ vo večernej škole (atď.; tvárili sa celkom prekvapene, ale pozitívne)
HORE NA POSCHODÍ:
- Dobrý deň. Je tu vedúca?
- Áno.
- Vy tu pracujete?
- Áno (pani upratovala).
- My sme prišli....(atď.)
(Zašla za dvere do kancelárie. Chvíľu čakáme, za dverami prebieha rozhovor. Richard krátko klope a vstupujeme za zatvorené dvere bez vyzvania.)
Pani vyšla a všetko sme jej vysvetlili: Prečo sme prišli, že sme solidárni s prepusteným zamestnancom a prepúšťať takto by sa nemalo (s tým súhlasila, i keď o prípade predtým nepočula a u nich sa neprepúšťa, lebo by pobočka nefungovala). Pýtala sa, ako sa prepustený zamestnanec volá hneď sme povedali, že Federico Puy. Spomenuli sme aj, kto sme, teda odborárska konfederácia (hneď prekvapene mrkla do listu). Spýtali sme sa na jej meno, aby sme vedeli, komu sme dali list. Sľúbila, že bude tlmočiť vedúcej, čo sme chceli (riaditeľka mala dovolenku...).
Akcia bola pre nás skúsenosťou napríklad v tom, že je dobré, aby začal hovoriť ten, kto má viac skúseností s vystupovaním pred ľuďmi alebo má viac informácií o prípade.
Richard Kolesár a Daniel Drevený, PA-Východ a PA-Západ
ORLOVÁ, OSTRAVA a KARVINÁ – 23/8/2008 a 26/8/2008
Na sobotu 23. srpna jsme připravili na náměstí v Orlové infostánek s materiály o situaci Federica Puye. Lidí bylo v ulicích vcelku dost, ale tradičně procházeli kolem stánku bez zájmu, nebo nás bázlivě obcházeli. Nakonec se nám ale podařilo nashromáždit podpisy na dva petiční archy. 26. srpna jsme odvezli protestní dopisy s peticemi na pobočky ČK v Ostravě a v Karviné, kde nás přijali vcelku kladně s tím, že o akci už věděli a budou informovat českou centrálu ČK.
Dan, Orlová
ŽILINA – 26/8/2008
V Žiline sme sa do ČK vybrali s kamošom neskoršie po obede, a tak sme dúfali, že riaditeľ bude ešte dostupný. Prišli sme tam, chvíľku blúdili po budove, potom sme zazvonili u riaditeľa, vysvetlili sme mu, o čo ide a prečo sme vlastne prišli. Pozval nás dnu, spočiatku nerozumel ani o čo ide, dokonca sa aj spýtal : „Kto vás poslal?“. Chvíľku sme diskutovali o spore v ČK, ale reč bola aj o iných sociálnych problémoch. Po asi desiatich minútach nám povedal, že bude informovať ústredie ČK. Po odchode sme sa zastavili ešte v práčovni, kde sme nechali letáčiky a krátko sa pozhovárali s jednou prítomnou zamestnankyňou, ktorá sa zaujímala, o čo ide.
Bola to naša prvá akcia tohto druhu a nevedeli sme, do čoho ideme. Z akcie mám dobrý pocit. Poučil som sa do budúcna, napríklad čo sa týka toho, čo som nespomenul a mohol som, a naopak, čo bolo navyše. Nečakal som takú reakciu od zamestnankyne, takže to bolo tiež príjemné.
Tomáš Janek, PA-Západ
PÍSEK – 27/8/2008
Návštěva ČK v Písku začala jako docela bojovka, protože jsme to nejdříve vůbec nemohli najít. Čekali jsme nějakou klasickou kancelář, poutač na zdi atd. a tu ulici jsme prošli asi třikrát, no a pak jsme zjistili, že v Písku ČK spravuje celej obrovskej barák s pečovatelskou službou, kolem kterého jsme už dvakrát prošli. Dveře byly samozřejmě zamčené, tak zvoníme. Najednou z úplně jiných dveří na nás mává nějaký starší děda a že už tam nikdo není, že máme jít do sesterny. Tak jsme šli do sesterny a říkáme, že by jsme chtěli mluvit s někým z vedení, nebo s někým, kdo to tam má jako na starost. Dvě hodně příjemné sestřičky jako proč je chceme, tak jsme to na ně vybalili - protestní dopis a tak. A oni že už tam nikdo není, ale že když tam ten dopis necháme, tak ho zítra předají. Dopis si přečetly, na požádání jsme ještě předali leták a nakonec jsme tam ještě asi 20 letáků nechali, kdyby to z ostatních zaměstnanců někoho zajímalo (ta druhá sestřička, že si ho hned vezme, protože ji zajímá, proč tam vůbec někdo jako my s něčím jde).
Trvalo to asi deset minut, docela příjemné setkání. Jen mě trochu překvapilo, že tam ve tři odpoledne už nikdo není.
Martin Koudelka, nakladatelství „A jako Anarchismus“
BRATISLAVA – 28/8/2008
V Bratislave sa uskutočnilo niekoľko aktivít. Vylepovali sme plagáty (určené učiteľom), ktoré sa aj vďaka vlastnej aktivite ďalších ľudí podarilo dostať na vyše 30 základných a stredných škôl v rôznych častiach Bratislavy (Staré Mesto, Nové Mesto, Petržalka, Karlová Ves, Dúbravka, Devínska Nová Ves...). Zopár všeobecných plagátov sa objavilo aj na uliciach a nechýbala ani návšteva priamo v pobočke ČK. Najprv k nej.
Červený kríž sme 28.8. navštívili dvakrát. Najprv piati, potom traja. Stretli sme sa, rozdelili si letáky a protestný list za PA a šlo sa do veľkej budovy na Grösslingovej ulici, kde je ústredie ČK. Cez vrátnicu sme sa telefonicky spojili s jednou z pracovníčok a márne sa snažili stretnúť s niekým kompetentným alebo niekým, kto by pôsobil vo funkcii zástupcu v neprítomnosti šéfky. Telefonát po pár minútach prerušil hysterický výstup inej pracovníčky, ktorá za nami prišla dole zhrozená z toho, že niektorí z nás sa sami vybrali do priestorov pracoviska, kde sa chceli stretnúť so zamestnancami a informovať ich o solidárnej kampani. Nakoniec nám bolo povedané, že protestný list od nás nemá kto prevziať (!) a že máme prísť popoludní, kedy tam bude riaditeľka.
Z prvej návštevy bolo zrejmé, že o prebiehajúcej solidárnej kampani v ústredí vedia, pretože spomenuli, že dostali protestné e-maily. Trošku sme sa ešte rozprávali medzi sebou o zmysle akcie, ktorá vyvolá hysterickú reakciu a či to nemá negatívny vplyv na to, čo chceme povedať radovým zamestnancom ČK. Tiež je možné, že nahnevaný človek sa jednoducho zablokuje voči akýmkoľvek informáciám, ktoré mu podávame. Osobne si však myslím, že vytočená odpoveď skôr potvrdzuje význam akcie. Všetky naše argumenty a informácie sme predstavili na webstránke, takže každý zamestnanec si môže zistiť, o čom je celý protest. Navyše sme počas prítomnosti v budove nepôsobili konfrontačne a snažili sa o diskusiu, ktorá však nebola možná vzhľadom na hysterické správanie jednej z pracovníčok.
Keď sme prišli popoludní, riaditeľka už bola prítomná a chcela sa stretnúť s jedným človekom od nás. Nedohodli sme sa vopred, čo urobíme v takejto situácii, išiel teda člen PA s protestným listom za PA-BA. Na poschodí ho znavigovala tá istá, tentokrát už pokojná pracovníčka. Do jednej z miestností, ktorá vyzerala ako zasadačka, o chvíľu prišla riaditeľka organizácie, ako aj pracovníčka, s ktorou sme na začiatku hovorili cez telefón. Niekoľkominútová debata sa miestami podobala na výsluch, čo bola chyba z našej strany, keďže takáto debata, ktorá odbiehala k veciam o tom, čo je Priama akcia, ako funguje a podobne, je vedľajšie. Bol predaný protestný list za PA-BA a stretnutie bolo ukončené poukázaním na to, že budeme ďalej sledovať reakcie ČK.
Poučením pre nás je hlavne to, že pri prvej návšteve sme sa dlho zdráhali ísť do kancelárií, kým jeden z nás telefonoval s pracovníčkou ČK. Toto sme si mohli pripraviť skôr, aby sme sa vyhli váhaniu. A bolo by tiež dobré zbytočne nenaťahovať stretnutie, kde stačí predať protestný list. Stanoviská oboch strán sú vopred viac-menej známe a takéto akcie robíme, aby sme vyvinuli tlak. To je hlavný účel. Je to pre nás skúsenosť do budúcnosti.
Michal Tulík, PA-Bratislava
KOŠICE a PREŠOV – 28/8/2008
Najprv sme sa rozhodli ísť do ČK v Košiciach. Je to taká dvojposchodová budova. Naprd bolo, že akurát prebiehali nejaké semináre (vysvetľovali prvú pomoc mladým). Tak sme sa zobrali na sekretariát a pýtali sa, kde je riaditeľka. Povedali nám, že jednu nájdeme hore (pre Košice okolie) a druhá je na dovolenke (pre Košice mesto). Ešte pred odchodom hore sme trochu pokecali s tetou, ktorá bola veľmi príjemná. Vravela, že oni nemajú problém s vedením, ani sa nemá na čo sťažovať. Nechali sme jej letáčiky a išli hore za riaditeľkou. Tetuška hneď ukazovala letáky ďalej. Hore to bolo o dosť horšie. Tam sme boli za blbov. Proste na nás pozerali ako na dvoch dementov, ktorí ich otravujú s nejakým listom. Maily im vraj chodia stále, takže o všetkom vedia. Riaditeľka tam však nebola, tak sme im nechali list + dali vytlačený mail. Čiže, ako to býva zvykom, dole bola pohoda, hore nahovno.
Rozšírenie plagátov si na seba vzali košickí aktivisti. Vďaka nim sa objavili všeobecné plagáty na všetkých zastávkach MHD na sídlisku KVP a pár ich bolo vylepených aj na sídlisku Terasa a Ťahanovce. Plagáty pre učiteľov sa objavili na vyše 30 základných školách, gymnáziách, učilištiach a priemyslovkách.
V Prešove to bolo o dosť lepšie. Síce sme zamestnancov nestretli, lebo všetci mali kurzy, ale riaditeľka bola fajn. Povedala, že sa to bude rozoberať na stretnutí riaditeľov, a celkom bola tomu naklonená, aspoň tak to vyznelo. Stále sa však pýtala, čo na to ostatné pobočky ČK. Asi nechce spraviť nič, na čom sa nedohodnú.Povedala, že by niečo mohli poslať za celý ČK Slovensko.
Podľa nás to dopadlo celkom slušne a boli sme radi, že v pobočkách už o tom vedeli vďaka našej kampani.
David Plevel a Vasiľ Lichvarčík, PA-Východ a Tabak
ŽIAR NAD HRONOM – 28/8/2008
My sme boli v ZH dvaja. Predtým ako sme šli do ČK, sme ešte šli polepiť niekoľko plagátov do mesta a na školy, ktoré som nestihol obehať deň predtým.
Na Obchodnej akadémii sme plagát pre učiteľov nalepili na nástenku a na vchodové dvere. Prihovorila sa k nám jedna z učiteliek, ktorá nám po krátkej debate povedala, nech to ideme vylepiť rovno na nástenku vnútri;) Boli sme jej očividne sympatickí a bola prekvapená z nášho prístupu k problematike prepúšťania zamestnancov vo všeobecnosti. Pri nastupovaní do auta nám ešte sľúbila, že si to pozrie na webstránke.
Cestou k ďalšej škole sme si krátili čas vylepovaním na ulici. V inej škole sme zas stretli našu bývalú učiteľku, ktorá nám poskytla špendlíky, farebný podklad pod plagát a pridržiavala nám ho;)
Potom nasledovala návšteva ČK. V budove sídlili aj nejaké firmy, ale nikoho sme tam nestretli. Pred zaklopaním na riaditeľkine dvere sme sa približne dohodli, čím začneme. Kolega mi dôsledne prízvukoval, že pri predstavovaní sa nemôžeme zabudnúť povedať, že nie sme členmi žiadnej organizácie, ale sympatizujeme s PA (MAP). OK, šli sme teda do toho. V budove na prvom poschodí mal ČK len dvoje dvere. U riaditeľky nám nikto neotváral, tak sme zaklopali na druhé. Po chvíli nám otvorila mladá holka, ktorá z nás bola zrejme najprv trochu vyplašená, ale potom, ako sme medzi dverami vysvetlili, prečo sme prišli, sme sa ocitli v jej kancelárii. Pýtali sme sa na riaditeľku alebo nejakého zástupcu. Povedala, že dnes už riaditeľka nepríde, že tu je už len sama, a poskytla nám na ňu telefónne číslo. Spýtali sme sa, akú má ona v ČK funkciu a kde sú všetci ostatní zamestnanci. Predstavila sa ako odborná referentka a povedala, že ostatní (piati) zamestnanci sú v neďalekej dedine Slaská. Tak sme vytiahli protestný list s niekoľkými podpismi a začali podrobnejšie vysvetľovať, o čo ide. Pozerala sa na nás, trochu nechápavo prikyvovala a zakaždým povedala, že list odovzdá pani riaditeľke. List položila na svoj stolík. Pridali sme k nemu ešte 5 letákov a poprosili ju, nech ich odovzdá zamestnancom. Na papier som jej ešte napísal môj kontakt. Zas len zopakovala, že o tomto ešte nepočula a že to predloží riaditeľke a tá sa mi potom ozve. Po chvíli začala byť trochu uvoľnenejšia a pýtala sa nás, či sme v ČK po prvýkrát, lebo sme jej nejaký známi :D Po vysvetlení problému, kvôli ktorému sme do ČK prišli, kolega ešte zvlášť vyjadril „smútok“ nad absurditou dôvodu prepustenia Federica, keďže sám bude o nejaký čas vyučovať občiansku náuku. Referentku sme ešte oboznámili s doposiaľ uskutočnenými akciami v Žiline a v Bardejove a s akciami v iných mestách, ktoré prebiehali súčasne s tou žiarskou, na čo nám povedala, že s pobočkou ČK Bardejov sú v častom kontakte. Tak sme ju vyzvali, aby sa skontaktovali a spolu prebrali, ako sa zachovať a aký postoj zaujať. Tiež sme ju poprosili, nech riaditeľke povie, aby informácie o uskutočnenej protestnej akcii posunula ďalej aj s oskenovaným protestným listom. Prisľúbila nám, že o veci bude riaditeľku informovať a list jej odovzdá. Pri odchode nás ešte otočila naspäť a poprosila, aby sme si zobrali od nej letáky o zavedení Eura, ktorých mala na stole kopu a povedala že ich nikto nechce:) Tak sme si dva zobrali, poďakovali, popriala nám veľa šťastia a šli sme ďalej, hehe.
Ďalší pozitívny moment bola návšteva cirkevnej školy. Pri pripínaní plagátu si nás všimli dve učiteľky (zrejme), ktoré hneď za nami prišli, že čo to tam pripíname, že to musí schváliť riaditeľka. Tak sme jej jeden plagát dali, nech sa ide spýtať a za chvíľu prišla a povedala, že môžeme. Na to vybehla za nami jedna kamoška-učiteľka s ironickým výkrikom a úsmevom na tvári: čo nám to lepíte po škole!!!
V ostatných školách, kde sme lepili plagáty, sme buď nestretli nikoho alebo boli zatvorené a plagát sme dali len na vchodové dvere.
Stretli sme sa s reakciami ľudí, že prečo sa niečo deje kvôli nejakému Argentínčanovi, prečo nás niečo také zaujíma. Zároveň však títo ľudia nemali problém podpísať petíciu.
Okrem týchto aktivít sa nám podarili aj ďalšie veci, ktoré tu zhrnieme:
Žiar nad Hronom – asi 30 plagátov v uliciach a 15 na 7 základných a stredných školách.
Vyhne – plagáty na jednej základnej škole a necelá desiatka v meste.
Prievidza – asi 20 plagátov v meste a nejaké na 3-4 školách.
Žilina – pár plagátov v meste
Banská Bystrica – necelá desiatka plagátov v meste a na jednej základnej škole
A k tomu sme ešte rozdali niekoľko letákov a poslali článok o solidárnej kampani do regionálnych novín My Žiara a do obecných novín Haló Vyhne.
Erik Matúš, Studio_a
OLOMOUC – 28/8/2008
Ve čtvrtek 28. 8. 2008 jsme navštívili olomouckou pobočku Červeného kříže za účelem předání protestního dopisu proti propuštění zaměstnance Federica Puy. Ten byl v květnu propuštěn z argentinské pobočky Červeného kříže, protože svým žákům přednášel o kontroverzní argentinské historii. V počtu tří lidí (dva muži, jedna žena) jsme požádali o možnost mluvit s ředitelkou olomoucké pobočky ČK. Ta přišla během krátké chvíle a v přítomnosti dalších dvou zaměstnanců ČK jsme sdělili důvod naší návštěvy. Ředitelka nám oznámila, že o této kauze již ví prostřednictvím čtyř protestních emailů, které obdržela. Nekonfliktně jsme se zeptali, jak se ona a další dva přítomní zaměstnanci dívají na propuštění svého kolegy v Argentině. Bylo jasné, že za Federicovo propuštění místní zaměstnanci nemohou a proto nás zajímal spíše jejich pohled na věc. Nejdříve nám byla vyhotovena kopie našeho protestního dopisu, na který jsme dostali razítko a podpis ředitelky. Konkrétních názorů přítomných zaměstnanců ČK jsme se ale nedočkali. Bylo nám sděleno, že k případu má ředitelka málo informací a jsou podle ní pouze jednostranné. Navíc údajně nemá možnost vydávat nějaká prohlášení. Proto prý celou věc postoupí prezidentu ČK, který sídlí taktéž v Olomouci.
Nechtěli jsme ani tak vyjádření prezidenta ČK, jako spíše pohled řadových zaměstnanců na celý problém, protože něco podobného by se klidně mohlo stát také jim (pokud by český ČK provozoval stejné vzdělávací programy jako v Argentině). Nedočkali jsme se žádné reakce s tím, že nemají pravomoc se k tomu vyjadřovat. Jediná informace, kterou jsme obdrželi byla, že si v olomoucké pobočce ČK dobrovolníky hýčkají.
Nijak jsme to nelámali přes koleno, protože přístup ředitelky byl v dané situaci vstřícný ve srovnání s tím, že jsme se mohli dočkat regulérního „vykopnutí“. Na druhé straně je smutné, že se zaměstnanci nechtějí vyjadřovat ani v nejmenším k problému, který se jich nepřímo týká. Z celé situace byl cítit jakýsi strach z toho, že by mohli říci něco „špatného“. Přece jenom – kdyby mně osobně řekli, že mého kolegu vyrazili z práce, ať už „zákonně“ nebo „nezákonně“, tak bych byl velice nasraný a nijak bych své pocity neskrýval.
Za měsíc jsme olomouckou pobočku ČK navštívili znovu, abychom se dozvěděli stanovisko prezidenta ČČK, popřípadě samotných zaměstnanců. Byla nám předána kopie emailu, který prezident zaslal ředitelce místní pobočky. Dodatečně jsme se dozvěděli, že oficiální vyjádření může i nemusí být vydáno kdoví kdy. Zde je alespoň kopie zmíněného emailu:
V tuto chvíli nemáme žádné informace, které by dovolovaly posoudit relevanci uvedeného sdělení. Nezávisle na tom, zda se věc udála dle onoho dopisu či ne, náleží do kompetence Argentického ČK, neboť podle Statutu Mezinárodního Červeného kříže jsou národní společnosti na svých územích autonomní. To samozřejmě nevylučuje, aby příslušné orgány Mezinárodní federace ČK&ČP či Mezinárodní výbor ČK přijímaly adekvátní opatření v rámci svých kompetencí, mezi něž náleží i sledování dodržování Základních principů ČK&ČP. Z těchto míst však neobdržel ČČK žádné informace.
Marek Jukl,
prezident ČČK
Celá záležitost byla z naší strany spíše osobním gestem, kterým jsme chtěli vyjádřit solidaritu s propuštěným Federicem. Ani nás příliš nezaskočil fakt, že se s námi zaměstnanci místní pobočky nechtěli příliš bavit o jejich postoji vůči praktikám argentinského Červeného kříže. Tím, že jsou národní sekce ČK autonomní, mají alibi k tomu, aby celou věc smetli ze stolu.
Podobné akce mají podle nás spíše symbolický charakter, avšak jsou jednou z možností, jak se procvičit v komunikaci. Přeci jenom je něco jiného o podobných věcech číst v teple domova, ale ve skutečném životě se k ničemu neodhodlat. Je důležité nebát se mluvit a být trochu asertivní. Každá podobná situace je zkušeností potřebnou k tomu, umět se vyjádřit a reagovat na otázky.
Osoby předávající protestní dopis Olomoucké pobočce ČČK
TRENČÍN – 28/8/2008
V Trenčíne som bol protestný list do pobočky ČK zaniesť ráno, ale riaditeľka ani jej zástupca tam už neboli, a tak som list odovzdal sekretárke. ČK prevádzkuje Dom humanity, v ktorom som jedinej prítomnej zamestnankyni v krátkosti vysvetlil, prečo som prišiel. Zobrala si letáky, aby ich dala ostatným zamestnancom, keď sa vrátia. Plagáty pre učiteľov boli vylepené na piatich školách a niekoľko všeobecných plagátov na uliciach.
Jozef Adamec PA-Západ
NEUSKUTOČNENÉ AKCIE
Akcie sa plánovali aj v Rimavskej Sobote a Galante. V RS to žiaľ zlyhalo na vzájomnej komunikácii a v Galante sa ani po dlhšej prechádzke v oblasti, kde mala byť pobočka, pobočku nepodarilo nájsť, tak bol následne poslaný iba protestný list.
HODNOTENIE SOLIDÁRNEJ KAMPANE
POZITÍVA
Prvé akcie pre ľudí. Akcie sa uskutočnili v menších mestách, kde dovtedy žiadne akcie s podobnou myšlienkou neprebehli. To je úspech, pretože nutnosť jednať s niekým zoči-voči je vždy dôležitou skúsenosťou, ktorá môže podnietiť aj k ďalším podobným aktivitám.
Kontakt s pracujúcimi v pobočkách, kde sa protestovalo. Protestné akcie sa ukazujú byť veľmi účinnou formou, pri ktorej sa solidarite učí nielen ten, kto je solidárny, ale aj ten, kto sa so solidaritou na vlastnom pracovisku stretáva (zamestnanci). Akcie v pobočkách nám len potvrdili predpoklad, že najúčinnejšie sú práve ony a prinášajú najviac podnetov k budúcim aktivitám.
Medzinárodný charakter. V Čechách sa do mobilizácie ľudí k zapojeniu sa do solidárnych aktivít ujala okrem Priamej akcie aj Československá anarchistická federácia, ktorá spracovala naše podklady a pripravila vlastný leták (škoda len, že sa nepodarilo uskutočniť ani jednu akciu v pobočke ČK). Akcie sa samozrejme konali nielen na Slovensku a v Čechách, ale e-maily, plagáty či návštevy v pobočkách sa uskutočnili v rôznych krajinách sveta (Poľsko, Portugalsko, Nórsko, Srbsko, Bosna a Hercegovina...). Viac info na http://gda.iwa-ait.org.
Dobrá spätná väzba od ľudí, ktorí uskutočnili akcie v pobočkách. Dostali sme dobré reporty, a to výrazne zlepšuje možnosti zhodnotenia aktivít a zároveň potvrdzuje náš predpoklad, že takáto akcia je pre ľudí dôležitou skúsenosťou.
NEGATÍVA
Chýbajúca prvotná iniciatíva. Všetky akciev pobočkách sa udiali až potom, ako sme sa skontaktovali s ľuďmi, ktorí ich nakoniec urobili. Nestalo sa, že by sa niekto podujal na protestnú akciu v pobočke ČK spontánne alebo na základe výzvy na webstránke či kontaktovaní nás. Má to zrejme viacero príčin, nevieme však presne aké.
Slabá spätná väzba. Medzi nedostatky, ktoré sprevádzali túto akciu, patrí podľa nás napríklad to, že nám ľudia nepreposielali (až na zopár výnimiek) protestné mejly, teda nemáme prehľad, koľko mejlov a na aké adresy prišlo, čo zhoršuje hodnotenie akcie.
Pretrvávajúci pocit bezmocnosti kvôli vzdialenosti od konfliktu. Hoci pre nás to problém nebol, zdá sa, že pre ľudí je veľmi problematické podporiť niekoho, kto je prepustený, len má tu smolu, že je z iného kontinentu. Podobne to platí aj pre masmédiá, ktoré nepublikovali žiadne info. Ako sa zachovali učiteľské odbory, ktoré tiež dostali tlačovú správu, nevieme.
Obmedzenie sa na online formy protestu. Mnoho ľudí sa obmedzilo len na online formy protestu, hoci táto kampaň im poskytovala vynikajúcu možnosť využiť priamy kontakt aj v malých mestách, kde sú napríklad len jeden-dvaja ľudia, ktorí by sa našli na realizovanie akcie. Berieme to ako veľké nevyužitie potenciálu.
Nulová spätná väzba z masmédií po odoslaní tlačovej správy a akciách v pobočkách po Slovensku. V podstate nás to neprekvapilo, nerobíme akcie kvôli mediálnemu efektu, tí, ktorí sa o spore mali dozvedieť, sa dozvedeli. Tlačové správy a komunikácia s médiami je pre nás dnes skôr formálna, doplnková aktivita.
Všetky uvedené hodnotenia pre nás predstavujú zdroj inšpirácie vznikajúci z našich konkrétnych akcií a obohacujúci nás nielen prakticky, ale aj teoreticky. Zdroj, ktorý nemá šancu byť nahradený pasívnym záujmom o kdejaký najnovší článok na kdejakom webe, či pasívnym sledovaním toho, čo sa okolo človeka deje.
ZÁVER
Na záver by sme sa ešte chceli pozastaviť nad jedným argumentom, s ktorým sme sa stretli viackrát a ktorý bol a bude opakovaný aj v budúcnosti pri iných podobných akciách. V samotných pobočkách sme sa stretli s takýmto postojom: „Nemôžeme s tým nič robiť tu v pobočke, to môže len ústredie v Bratislave“. Alebo: „Nemôžem sa k celej veci vyjadriť, lebo o tom mám informácie iba od vás...“ Toto presúvanie zodpovednosti na vyššie úrovne hierarchického aparátu a skrývanie sa za autonómiu národnej organizácie by nás nemalo odrádzať od vyjadrovania protestov. Spomeňme si na jednoduchú skutočnosť – keď je tlak, zrazu sú možné aj veci, ktoré by sa v normálnom stave zdali náročné, nepríjemné, či dokonca nemožné. S takouto logikou koniec-koncov môžeme zabaliť úplne každú aktivitu. Podobný postoj zaznel aj od niektorých ľudí, ktorí dokonca pomáhali s akciami. Možno chýba diskusia o týchto veciach, ktovie. Nech už je to akokoľvek, zdanlivá zložitosť a nemožnosť vecí je v tomto prípade naozaj len zdanlivá. Čo by sme ale mali brať na zreteľ viac je: keby ma niekto vyhodil z práce z nezmyselných ideologických príčin a firmu s rovnakým názvom (ktorá je prepojená s firmou, kde som pracoval) by navštívil niekto v krajine ako je Argentína a posielal mi podporné správy, len ťažko by som mu alebo jej dokázal povedať, že to, čo robí, nemá zmysel...
Priama akcia
Viac o pozadí sporu v článku Výzva MAP: Globálny deň akcií proti praktikám Červeného kríža v Argentíne. Akcie na Slovensku aj v ČR!