Obama: privítajme nového šéfa, rovnakého ako bol ten starý

7. november 2008

Po zvolení Baracka Obamu za prezidenta USA sa v masmédiách objavili naozaj nadšené správy. Pre mnohých komentátorov táto udalosť neznamená skončenie ďalšieho volebného cirkusu, ktorý sa opakuje každé štyri roky. Naznačujú, že v USA, či dokonca vo svete, sa udiala skutočná zmena, bol zvolený prvý čierny prezident a je tu prísľub radikálnej premeny. Znie to príliš dobre, aby to bola pravda. A očividne to pravda nie je.

Čo teda môžeme očakávať od nového režimu v USA? Najprv sa pozrime na zahraničnú politiku. A skúsme začať pri poslednom období vlády Demokratickej strany, vlády Billa Clintona. Bola to vláda, ktorá bez zaváhania odpálila strely s plochou dráhou letu na svojich nepriateľov. Medzi nimi boli napríklad továrne na výrobu zdravotníckych potrieb v Sudáne, či obytné štvrte v Iraku a nezabudnime ani na postrieľanie zopár Afgancov. Spomenúť by sme mohli aj dve vlny bombardovania v bývalej Juhoslávii, ktoré boli v tom čase označované za „humanitárne bombardovanie“. Môžeme tiež poukázať na to, že pokračovala v sankciách voči Iraku, ktoré podľa UNICEF spôsobili smrť 500 tisíc irackých detí, a na fakt, že Clinton položil ideologický základ  Bushovej kampane teroru. Bol to Clinton, kto prvý zaviedol termíny „štátny sponzor terorizmu“ a „darebácky štát“. Otázna je aj invázia na Haiti....

Ale neodsudzujme Obamu za minulé skutky jeho vládnej strany. Nechajme, aby sa vyjadril sám za seba. V apríli 2007 na jeho prvom veľkom zahraničnom politickom prejave Obama skonštatoval, že „Naše vedúce miesto musíme dosiahnuť budovaním armády 21. storočia.... Silno podporujem rast našich pozemných jednotiek pribraním 65 000 vojakov do armády a 27 000 do námorníctva.“ Človek by sa mohol čudovať, na čo chcel skoro 100 000 nových vojakov. Keď sa ho minulý mesiac vo Fox News pýtali na možnosť bombardovania Iránu, uviedol, že „nikdy netreba úplne zmiesť zo stola vojenské možnosti“. Taktiež chcel nasadiť ďalších 10 000 vojakov do Afganistanu, kde, ako povedal, prezident Bush reagoval správne vo vedení „dobrej vojny“. Dobrej vojny, v ktorej bolo zabitých 20 000 – 60 000 civilistov. Taktiež verí, že „Pakistan je ten pravý priestor na boj ... vo vojne proti terorizmu“, a vyhrážal sa jeho napadnutím.

Úprimne povedané, všetko toto ho stavia presne do centra tradície Demokratickej strany od Kennedyho a Johnsona vo Vietname, cez Clintona v Somálsku, Kosove a Iraku.

A čo ponúka pracujúcej triede v Spojených štátoch? Jednou z vecí, ktorá bola jasná počas prezidentskej volebnej kampane, bolo, že napriek pozadiu prehlbujúcej sa krízy, žiaden z kandidátov nemal návrhy na jej vyriešenie. A to preto, že žiaden z nich nevedel ponúknuť žiadne odpovede. A ani žiadne odpovede neexistujú. Jediná nádej politikov je v úsporných opatreniach, ktoré umožnia atakovať životnú úroveň pracujúcej triedy. Prvé pravidlo krízy znie: Vládnuca trieda sa bude snažiť, aby za ňu (krízu) zaplatila pracujúca trieda.“ Bez ohľadu na všetky Obamove reči o „právach pracujúcich“, nevyhnutne bude musieť zaviesť úsporné opatrenia. V dôsledkoch ekonomických programov jednotlivých strán neexistuje rozdiel. A veľký rozdiel nie je ani v aktuálnych programoch ako takých.

Takže to, čo Obama ponúka, je viac vojny v zahraničí a viac útokov na pracujúcu triedu doma. Všetko sa musí zmeniť, aby všetko zostalo rovnaké: privítajme nového šéfa, rovnakého ako bol ten starý.

Z libcom.org preložil Jörg Grgel

Re: 2008-11-11 | 23:17:34 | dd
n/a
Len doplnim, ak ma dakto zaujem, tak na poziadanie posleme tento text v podobe, aby sa dal vyvesit na nastenku v skole/v robote.