22. december 2008
Ako využiť predpisy proti šéfom a vybojovať si to, čo chceme? A ako využiť pracovný proces v náš prospech? O týchto možnostiach hovorí dnešný článok s príkladmi využitia týchto akcií pracujúcimi v rôznych častiach sveta. Podobné príklady budú obsahovať aj ďalšie časti Tipov a trikov, ktoré uverejníme.
Takmer na každom pracovisku existuje bludisko pravidiel, obmedzení, predpisov atď., z ktorých mnohé sú celkom nepoužiteľné a všeobecne sa ignorujú. Pracujúci často porušujú predpisy, robia veci podľa seba a neberú ohľad na hierarchiu vo firme len preto, aby dokázali naplniť ciele firmy. Často ide o akýsi nepísaný zákon, ktorý akceptujú aj manažéri (ktorých prácou je vynucovať si plnenie pravidiel). Niekedy je potrebné využívať aj takéto „skratky“, aby sa výrobné kvóty splnili načas. Selektívne využitie pravidiel by však mohlo byť veľmi mocnou zbraňou v rukách zamestnancov. Aj náznak odmietnutia nadčasov by mohol byť účinný, ak by sa použil správne. Platí to najmä pre odvetvia s nepravidelným a neistým systémom práce.
Čo by sa teda stalo, keby sa každé pravidlo a obmedzenie plnilo úplne doslova? „Ak by sa príkazy vedenia plnili úplne presne, výsledkom by bol zmätok a došlo by k poklesu výroby a pracovnej morálky. Aby mohli byť naplnené ciele organizácie, pracujúci musia často porušovať predpisy, vymýšľať vlastné spôsoby vykonávania práce a ignorovať nariadenia. Bez tejto systematickej sabotáže by nebolo možné vykonávať množstvo pracovných úloh. Táto neštandardná sabotáž vo forme neposlušnosti je zvlášť nevyhnutná vo všetkých byrokraciách, aby mohli účinne fungovať.“ (J. A. C. Brown: Social Psychology of Industry) Dôležité je uvedomiť si, že táto taktika môže byť pomerne bezpečná, veď „len plníme predpisy“.
Lodiari v Antverpách, Belgicko (1965). „Využívajú sa všetky možné bezpečnostné predpisy, niektoré aj sto rokov staré a prekonané vylepšeniami v prístavoch. Uzávierky sa ešte nikdy neplnili tak pomaly. Už dávno sa hladiny tak detailne nekontrolovali olovnicami a podrobne neskúšali zdvíhacie mosty, či tam náhodou nevylihuje nejaký spachtoš po opici. Aj muži riadiaci plavebné komory vykonávajú nezvyčajné úlohy, napríklad identifikujú lode a ich majiteľov alebo sa uisťujú, že sa dodržiavajú všetky požiarne predpisy. Vlečné lode boli ochromené kvôli predpisom o rýchlosti a pohybe. Prioritu pre vstup do prístavu majú stále ropné tankery, a to napriek tomu, že antverpské rafinérie majú dostatočné zásoby ropy.“ (Daily Telegraph, 8. 1. 1965)
Železničiari vo Francúzsku. „V období racionalizácie boli štrajky vo Francúzsku zakázané. Železničiari si ale aj tak našli spôsob, ako vyjadriť nespokojnosť. Jeden francúzsky zákon požadoval, aby technik zaistil bezpečnosť každého mostu, po ktorom prechádza vlak. Ak má aj po osobnom prehliadnutí stále pochybnosti, musí vec konzultovať s ostatnými členmi posádky vlaku. Všetky mosty sa teda kontrolovali a s každou posádkou sa konzultovalo do takej miery, že žiaden z vlakov neprišiel načas.“ (Tom Brown: What's Wrong with the Unions)
Nástrojári v Británii. Bohaté skúsenosti s prácou podľa pravidiel majú aj britskí pracujúci, napríklad nástrojári, ktorým odmietli zvýšiť mzdy: Muži ihneď zorganizovali stretnutie na svojom úseku a rozhodli sa „vzdať sa dobrej povesti“ a skryť svoje náradie. (Od väčšiny kvalifikovaných nástrojárov sa očakávalo, že si budú nosiť vlastné náradie. To, ktoré poskytovala firma, bolo zvyčajne nedostačujúce z hľadiska kvantity aj kvality). Potom sme sa stali svedkami predstavenia, v ktorom sa všetci snažili dostať k tým pár firemným nástrojom a robiť meracie úkony, ktoré pôsobili skôr komicky. To spôsobilo spomalenie vykonávania práce a jej nahromadenie v ďalších dielňach. Muži si vybojovali svoje požiadavky!
Pošta so svojím byzantským systémom pravidiel a praktík a spoliehaním sa na nadčasovú prácu je príkladom optimálnych podmienok pre použitie práce podľa pravidiel.
Poštári v Rakúsku. Aby si vybojovali určité požiadavky bez straty zamestnania, rakúski poštári sa prísne riadili pravidlom, že všetka pošta sa musí odvážiť, aby sa zistilo, či je na zásielke známka v patričnej cene. Predtým nevážili tie listy a zásielky, ktoré mali očividne nižšiu hmotnosť, čiže konali v duchu predpisov, ale nie doslova podľa nich. Keď začali pozorne vážiť každú zásielku, podarilo sa im už na druhý deň preplniť úrad neodváženou poštou.
Poštári v Británii (1962). „Práca podľa pravidiel sa začala o polnoci 1. januára. Minister pôšt Bevins 4. januára vyhlásil: „Istý čas pošta nebude môcť prijímať žiadne väčšie zásielky typu obežníkov a tlačených reklám za znížené ceny...“ 6. januára Cyril Hears, kontrolór na triediacej stanici v Mount Pleasant, uviedol: „Zvyčajne tu máme o takom čase 600 000 položiek. Teraz, po celej noci strávenej v ústredni, ich tu máme takmer 3 000 000. Denne sme pozadu o 750 000!“ (Evening Standard, 6. 1. 1962)
„Od 8. januára sa triedenie pošty presunulo až do Edinburghu, Portsmouthu, Cardiffu a Peterboroughu. Toto presmerovanie za účelom triedenia viedlo k ďalším problémom. Hovorca odborov vyhlásil, že 350 vriec s listami pre Essex presmerovaných z Mount Pleasant do Peterboroughu bolo preznačených a poslaných späť do Mount Pleasant, pretože ústredňa v Peterboroughu je plná! Hneď po obdržaní vriec v Mount Pleasant nariadilo vedenie pošty okamžite poslať 350 vriec späť do Peterboroughu. (Evening News, 10. 1. 1962)
Situáciu teraz pevne ovládla byrokracia;)
Rozdiel medzi prácou podľa pravidiel a spomalením je malý a často sa zbytočne znejasňuje. Práca podľa pravidiel je zvyčajne veľmi selektívna, čo sa týka použitia rôznych pravidiel a len zriedka ju sprevádza činnosť v oblastiach, ktorých sa pravidlá netýkajú. Spomalenie má dlhú a slávnu históriu.
Robotníci v Dagenhame, Veľká Británia (1962). Zaujímavý boj sa odohral v dagenhamskej dielni P.T.A. Firma Ford sa stala typickým príkladom obmedzovania výkonu – išlo o robotníkov, ktorí obkladali vnútorné plochy striech vozidiel. Bolo vypočítané, že pri primeranom výkone dokáže jeden robotník dokončiť jedno malé auto za 22 minút, čiže za bežnú 8-hodinovú zmenu pripadlo aspoň 20 áut na zamestnanca. Firma tvrdila, že robotníci opakovane odmietali urobiť viac než 13 za zmenu a tvrdili, že požiadavka vedenia je neprimeraná. V stanovisku firmy sa však ďalej píše: „V skutočnosti im to trvalo kratšie a zvyšok času oddychovali. Všetky pokusy kontrolórov zlepšiť situáciu viedli u týchto mužov k „spomaleniu“.
Jedno auto im trvalo tak dlho, že ostatným zamestnancom na linke bránili vo výkone práce. To spôsobilo upchanie a často aj zastavenie liniek. Niekedy bolo nutné poslať ďalších zamestnancov domov. Toto sa dialo aj v prípadoch, kedy robotníci pociťovali skutočnú alebo vymyslenú nespokojnosť s predpismi. V jednom prípade nemala firma na výber a v dôsledku takejto akcie musela poslať ostatných zamestnancov domov o 3.30 ráno. Úsekoví dôverníci podporovaní organizátorom pri takýchto udalostiach vždy tvrdili, že zamestnanci pracujú normálne, a napriek mnohým výzvam ich odmietli presviedčať, aby prestali obmedzovať výrobu.“ (Tento srdcervúci a vášnivý apel Ford Motor Company bol publikovaný v správe Jack Court of Enquiry, C.M.D.E 1999, Apríl 1963 H.M.S.O., str.57.) Škoda, že táto úžasná tradícia „normálneho pracovania“ už nie je vo Forde taká silná ako kedysi. Veci sa ale začínajú zlepšovať.
Lodiari v Glasgowe, Veľká Británia (1889). „V roku 1889 žiadali organizovaní lodiari v škótskom Glasgowe 10%-né zvýšenie miezd. Šéfovia odmietli, čo vyvolalo štrajk. Boli najatí štrajkokazi, ktorí však boli z poľnohospodárstva. Lodiari museli priznať porážku a vrátiť sa do práce za staré mzdy. Ale predtým ako sa vrátili, tajomník ich odborov im povedal:
„Vraciate sa do práce za starú mzdu. Zamestnávatelia stále tvrdia, že boli spokojní s prácou ľudí z poľnohospodárstva, ktorí nám počas štrajku vzali naše miesta. My sme ale videli, ako pracujú. Videli sme, že ani nedokázali prejsť po lodi a že im popadala polovica tovaru, ktorý prevážali; skrátka, že dvaja z nich len ťažko dokázali urobiť prácu jedného z nás. Zamestnávatelia však tvrdia, že boli spokojní s prácou týchto chlapíkov. Takže nám ostáva len jedna možnosť: pracovať ako oni. Len s jedným rozdielom – oni často padali do vody – toto po nich opakovať nemusíte.“
A presne toto lodiari urobili. Po niekoľkých dňoch poslali podnikatelia po odborového tajomníka a prosili ho, aby povedal pracujúcim, nech pracujú ako predtým, pričom im zaručili o 10 % vyššiu mzdu.“ (Walker C. Smith: Sabotage: Its History, Philosophy and Function)
Robotníci v Indiane, USA. Na prelome 19. a 20. storočia časť robotníkov stavajúcich železničné trate v Indiane upozornili, že im znížia mzdy. Okamžite vzali svoje lopaty ku kováčovi a nechali si z nich odrezať 5 cm. Keď sa vrátili do práce, povedali šéfovi: „Menšia mzda, menšie lopaty“.
Ďalšie články:
Tipy a triky na pracovisku nielen v čase krízy: Úvod (1)