Zrušená brigáda? Ak nedajú vedieť, musia zaplatiť

Veľmi podobný prípad sa mi stal aj na brigáde cez agentúru Brigádnici. Robila som promo pre pekárenské výrobky jednej značky v supermarkete. Dobre platená a nenáročná brigádka. Pracovala som tam asi mesiac, vždy jeden deň v týždni, dochádzala som za ňou z Košíc do Trebišova, ale vyhovovalo mi to, tam mám rodinu. Zvyšné dni v týždni som robila v Košiciach. Raz sa stalo, že som došla do Trebišova, prišla som k pečivu, a reklamný stolík nikde. Na informáciách som zisťovala, čo sa deje, a oznámili mi, že na dnes nemajú ohlásené nijaké promo. Tak som volala do agentúry, kde ma odbili s tým, že dnešná brigáda sa ruší, pravdepodobne mi zabudli dať vedieť a ospravedlňujú sa. Chlap pri telefóne dodal, že má pocit, že mi párkrát volal, ale vraj som nedvíhala. Bála som sa, ale bola som aj naštvaná, lebo potrebujem prachy, a tak som navonok sebaisto začala: „Moment, ale ja na túto brigádu dochádzam. Za ten čas, čo som tu, som mohla robiť niečo iné.“ Určite mi nikto od nich nevolal, mobil si neustále kontrolujem, lebo nemám trvalú prácu, brigádujem, kde sa dá a každý deň plánujem dopredu... Už si presne nepamätám, čo všetko som povedala, ale zakončila som to tým, že žiadam náhradu ušlej mzdy.

Chlapík sa poriadne prekvapil. Zrejme toto slovné spojenie nielen nečakal, ale ani nikdy nepočul od nijakého brigádnika. Začal koktať a povedal, že mi o chvíľu zavolá, lebo sa musí poradiť. Asi o pätnásť minút zavolal, mal zase pokojný a sebaistý hlas, a dosť nezmyselne spustil: „Keď sa chcete súdiť, ja som pripravený (o súde nebola vôbec reč), ale ja sa vám môžem ešte raz ospravedlniť...“ Hm, zlatý, ale čo ja z toho?

Nakoniec som povedala, že určite žiadam uhradiť minimálne polovicu zmeny, lebo som sa na brigádu riadne pripravila. Počas týždňa som sa mu navyše ozvala, či všetko platí, čo som vôbec nemusela robiť. V dohodnutom čase som bola na mieste a naozaj to nie je moja chyba. Začal mi rozprávať o tom, aké to má ťažké, že musí zháňať brigádničky, lebo mu na poslednú chvíľu povedali, že nemôžu, lebo majú zápočty, a že to pôjde z jeho vrecka, pričom má doma deti, rodinu, a je pred Vianocami... Povedala som: „Okej, ja som si vás vypočula, teraz si vypočujte vy mňa. Som na úrade práce, nemám žiadnu zmluvu, nemám prachy a musím z niečoho žiť a platiť cestu za brigádou, ktorá nakoniec odpadne. Jednoducho to musím riešiť.“

Skončil s tým, že teraz nemá žiadne prachy, a keď bude mať, tak sa ozve. Ja nato: „V poriadku, je mi to ľúto, ale ja určite neustúpim, som v práve žiadať náhradu.“ Nakoniec som zapriala pekný deň... O dva dni som mala prachy za polovicu zmeny na účte. Musím priznať, že som to vôbec nečakala a dosť ma to prekvapilo, ale fajn. Ďalšia naša komunikácia prebiehala už len mailom. Mala som ešte dodatočne k zmluve poslať kópiu zdravotného preukazu. Do úvodu mailu nezabudol napísať: „Neviem sa vám dovolať“, a vraj preto píše...

Som si istá, že ma už určite na žiadnu brigádu nezavolá. Ľudia s tým asi majú veľký problém, proste si priznať vinu a v pohode ísť ďalej.

Bolo zaujímavé sledovať, ako vyťahuje postupne všetky tromfy (a podobne to bolo aj v predchádzajúcom prípade):

Krok č. 1:    poviem jej, že som jej určite volal
Krok č. 2:    zdôraznenie ospravedlnenia
Krok č. 3:    Chcete sa súdiť? Okej, jasné...
Krok č. 4:    útok na city – Pôjde to z môjho vrecka (Vy ma chcete okradnúť?)
Krok č. 5:    zveličený krok č. 4: Mám rodinu deti, ťažkú prácu
Krok č. 6:    Ozvem sa. Do poslednej chvíle čakal, že poľavím, ešte aj posledná veta bola taká.

Nepoľavila som a uistila som ho (slušne), že to riešim a budem riešiť.

Na záver len jedno: určite si netreba nechať skákať po hlave, hoci sme na to každý zvyknutý.