Veľká Británia v štrajkoch: chyby roku 2007

7. august 2008

Posledný článok z júlového Tea Breaku je o poučení zo štrajkových akcií v Británii v roku 2007. Na ich základe naznačuje, ktoré kroky by mohli byť užitočné v roku 2008. To môže byť nápomocné aj pre nás. Stačí si spomenúť na štrajk železničiarov na Slovensku v roku 2003 (a postup, ktorý sme vtedy zvolili prostredníctvom vydania Žerme bohatých č. 1  a č. 2) či nedávny generálny štrajk v ČR (a postup ČSAF). Vždy by sme mali vedieť, ako reagovať na takéto situácie a porozumieť lekciám z minulosti.

Veľká Británia v roku 2007

Gordon Brown verejne propagujúci platobné obmedzenia, lídri odborov hovoriaci o „koordinovanej štrajkovej akcii“, niečo vám to pripomína? Malo by, lebo presne to isté sa hovorilo pred rokom. Napriek statočným pokusom v roku 2007 utrpeli pracujúci ďalšiu porážku. Nedokázali sme presadiť naše záujmy proti šéfom a odborom, ktoré uzavreli dohody za zatvorenými dverami, obišli hlasovania o štrajkoch, na vlastných členov zorganizovali hon na čarodejnice a celé mesiace naťahovali čas poradami.

Rok 2007 sa začal podobne ako tento – určením 2 %-ného stropu pre zvyšovanie miezd vo verejnom sektore. To viedlo k vlne štrajkov, ktoré síce bola pôsobivá, no mnohé štrajky boli zastavené ešte predtým, ako sa mohli začať. Ak sa máme vyhnúť tomuto trendu, musíme sa poučiť z predošlých chýb, aby sme ich nezopakovali.

Poštári začali dobre s pohyblivými štrajkami (pozn. prekl. – presúvajú sa náhle z pracoviska na pracovisko, čo znemožňuje šéfom pripraviť sa na ne) a prácou podľa pravidiel (pozn. prekl. – striktné až doslovné dodržiavanie pracovných predpisov a pravidiel), po ktorých nasledovali divoké štrajky v celej krajine. Keď sa mala začať druhá vlna oficiálnych štrajkov, vedenie CWU (Communication Workers Union, pozn. prekl. – odborový zväz pracujúcich pôšt a telekomunikácií)  ich odvolalo a začalo „zmysluplné vyjednávanie“.
To trvalo niekoľko týždňov a neprinieslo žiaden jednoznačný záver. Došlo akurát k ukončeniu štrajku v Liverpoole, ktorý prebiehal ako neoficiálna akcia na vlastnú päsť a bez nároku na preplatenie preštrajkovaných dní. CWU odmietol zverejniť podrobnosti o dohodách zo strachu z masovej negatívnej rekcie zo strany vlastných členov.

Uskutočnili sa tiež štrajky 200 000 zamestnancov štátnej správy, významné štrajky pracujúcich v zdravotníctve a miestnej samospráve v Manchestri, Glasgowe a Birminghame, ako aj v súkromnom sektore – štrajky tisícok zamestnancov firiem Grampian Foods, Coca Cola a Heinz. Ako je teda možné, že štrajkovali státisíce ľudí, a predsa sme nedosiahli želané víťazstvo?

Najprv sa musíme pozrieť, aké boli sľuby: „dlhotrvajúce a časovo neobmedzené štrajky“ a koordinácia medzi odborovými zväzmi. A máme čo? Štrajky odvolávané pri prvom náznaku hmlistej dohody. Väčšinové hlasovanie za štrajk odmietnuté ako nedostatočné na spustenie akcií. Hon na čarodejnice na lokálnej úrovni odborov zo strany riadiacich celoštátnych odborových orgánov po tom, čo radoví členovia odmietli zachovanie neutrality v spore.

Ako na to teda odpovieme? Rozhodne nie výzvami smerom k vedeniu odborov! Zatiaľ čo pravicová tlač sa sťažuje, že Labour Party (Strana práce; pozn. prekl. – sociálni demokrati) má úzke vzťahy s odbormi, zabúda spomenúť, že odbory majú úzke styky s Labour Party: stačí málo, aby sa odborársky šéf dostal do pohodlnej ministerskej pozície alebo získal dobre platené miesto v nejakom výskumnom politickom inštitúte (think tanku). Presne o tom sú ich záujmy (keďže platy im rastú nezávisle na raste našich platov). Snaha nahradiť odborových lídrov alebo „demokratizovať“ odbory je ďalšou starou hrou, ktorá je vopred odsúdená na neúspech aj v prípadoch, keď sú členovia odborov početnejší a bojovnejší. Znamená iba vystrelenie bojovných odborárov do rovnakých pozícií a k rovnakým kompromisom, proti ktorým stáli predtým. To, čo potrebujeme, je nezávislá aktivita mimo týchto štruktúr. Rovnako je dôležité, aby sme sa my na spodku rebríka odborovej hierarchie postarali o naše záujmy bez ohľadu na to, čo povedia tí hore. To znamená spoluprácu pracujúcich bez ohľadu na odborovú príslušnosť a verejný či súkromný sektor. Aj malý počet zamestnancov môže mať veľký vplyv, keď prelomia tieto obmedzenia. Tohtoročné štrajky môžu byť úspešnejšie, keď budeme robiť prestávky, odchádzať z práce načas, organizovať spomalenia práce, opúšťať pracovisko na obranu šikanovaných kolegov. Teda v podstate, keď budeme uskutočňovať akcie bez toho, aby sme čakali na ľudí, ktorých naša situácia vôbec nezaujíma a zaujíma ich iba, aby sme im dali povolenie prevziať kontrolu nad našimi bojmi.

Čo môžeš urobiť ty...

• Hlasuj za štrajk, kde sa len dá, a povzbuď ostatných, aby urobili to isté.
• Navštív pikety zamestnancov a skús sa s nimi porozprávať o tom, ako by ste si navzájom mohli pomôcť.
• Spájaj pracujúcich. Pozvi celý personál na vaše pracovisko na vaše stretnutie, kde sa prejednáva celý spor okolo miezd. Je jedno, či sú dočasne zamestnaní, ľudia s trvalým pracovným pomerom, členovia odborov alebo nie.
• Neprekroč líniu piketu žiadnej skupiny pracujúcich.
• Ak je nevyhnutné, že musíš pracovať, nerob prácu nikoho, kto práve štrajkuje, a začni s akciou na pracovisku vo forme spomalení a práce podľa pravidiel. Nezabúdaj na pravidelné prestávky!
• Chyť sa správy štrajku. Rozhodnutia rob s kolegami na otvorených stretnutiach na pracoviskách s čo najväčším počtom ľudí – nenechajte ich na platených funkcionárov.

Zdroj: Tea Break
Preklad: Michal Tulík

Zvyšné texty z júlového Tea Breaku: 
Vo Veľkej Británii eskaluje vlna štrajkov
Významná solidarita britských vodičov cisterien v štrajku