Štrajk v školstve: „Beriem to ako odovzdávanie skúseností“ (rozhovor)

11. september 2012

Požiadali sme našu členku, ktorá pracuje v školstve, o rozhovor týkajúci sa chystaného výstražného štrajku. Okrem štrajku sa v ňom venujeme minuloročnému protestu, fungovaniu odborového zväzu na úrovni školy, situácii na pracovisku, ale aj chápaniu samého seba ako učiteľa. Nekládli sme si za cieľ na základe jedného príkladu zanalyzovať problematiku školstva, preto budeme vďační za akékoľvek komentáre a pripomienky. Naším hlavným cieľom bolo priblížiť situáciu tým, ktorí ju nepoznajú, ako aj podnietiť zamestnancov a zamestnankyne školstva k diskusii o viac ako len jednom dni, počas ktorého majú byť zatvorené školy.

1)    Ahoj, skús na úvod povedať niečo o sebe

Som z Bratislavy a tretí školský rok pracujem ako učiteľka na strednej škole.

2)    Prečo si sa zapojila do výstražného štrajku?

Hm, lebo sa konečne niečo deje:) Ale naozaj – hoci je to iba jednodňový štrajk, mohol by byť prvým v rade akcií. Teda keby sa učitelia aj ostatní zamestnanci v školstve a vede viac zorganizovali a konečne brali ohľad najmä na seba a svoje požiadavky. Zároveň je to pre mňa určitá skúsenosť. Mali sme viacero stretnutí s kolegami odborármi aj neodborármi, na ktorých sme rozoberali, či sa zapojíme a akou formou. Je zaujímavé poznať názory a postoje kolegov, a veľmi príjemné, keď človek zistí, že štrajkovať bude drvivá väčšina kolegov (na našej škole viac ako 95%).

3)    Zdôraznila si, že je to príležitosť, ako spoznať názory kolegov. Znamená to, že inokedy sa spoznať nedajú?

Čo sa týka tých názorov, o niektorých veciach sa nebavíš vždy, o niektorých veciach sa dá baviť iba pri nejakej príležitosti, alebo keď je nejaký problém, alebo keď sa tá téma z nejakého dôvodu vytiahne. Napríklad o štrajku alebo nejakej inej forme boja sa človek baví, iba keď sa niečo deje. Nebavíš sa o tom, keď je kľud. Aj o veciach, ktoré ťa štvú, sa bavíš, keď sú aktuálne, napríklad keď ti riaditeľ dá nejakú povinnosť, ktorú nechceš, alebo keď ti zástupkyňa urobí zlý rozvrh. Vždy to závisí od situácie.

Štrajk je aj skúsenosť, čo sa týka formalít a papierovačiek – napríklad som nevedela, že aj na škole, kde sú odbory, musí vzniknúť štrajkový výbor. Pomáhala som napríklad spisovať zápisnice zo stretnutí a oznámenie o štrajku, ktoré sa má dať riaditeľovi. Veľa vecí je pre mňa nových a myslím si, že sa zídu aj v budúcnosti.

4)    Čo myslíš tým „v budúcnosti“?

Nepredpokladám, že všetko sa vyrieši jedným jednodňovým štrajkom tento rok, ale že budú nejaké štrajky alebo iné akcie aj v budúcnosti. A vždy musí byť niekto, kto vie, ako to chodí a čo treba urobiť. Beriem to ako odovzdávanie si skúseností. Neviem, či ostanem na tomto pracovisku, alebo budem niekde inde, a tam to možno ľudia nebudú vedieť. Len je škoda, že to viem iba ja a možno ešte ďalší dvaja-traja ľudia, ktorí už niekedy niečo také riešili. Zvyšok kolegov sa veľmi nezaujíma o veci, čo sú v pozadí toho, čo sa deje.

5)    Čo pre teba znamenajú skúsenosti v súvislosti s tým, že si aktívna v Priamej akcii?

Tiež sa nám môžu zísť. Keby niekto z nás alebo niekto iný na nejakom pracovisku štrajkoval, budem vedieť, čo zhruba sa má robiť. Je to trocha iné, lebo predsa len školstvo je iné ako výrobný sektor alebo služby, ale niektoré postupy v zákone musia byť rovnaké. Budem vedieť, ako to prebiehalo u nás, takže budeme vedieť, ako zhruba to má vyzerať aj inde.

6)    Do štrajku zostáva už len niekoľko dní. Ako vyzerajú, resp. vyzerali prípravy na tvojom pracovisku? Ako si sa do nich zapojila a ako sa na túto skúsenosť pozeráš ako členka PA?

Okrem toho, čo som už spomenula, som si na seba vzala úlohu rozšíriť informáciu o tom, že štrajkujeme aj my, aby aj zamestnanci na iných školách vedeli, že môžu štrajkovať, aj keď majú nezávislé odbory, alebo u nich nijaké odbory nie sú. My máme nezávislý odborový zväz – nepatríme pod „staré“ odbory, ani pod stužkárske NŠO.

Ako členka PA... No, to je ťažko povedať. Mrzí ma, že kolegovia nie sú proaktívnejší, skôr majú pocit, že „sa“ to nejako urobí. Niekedy mám pocit, akoby neboli zvyknutí diskutovať, prichádzať s vlastnými návrhmi a doťahovať ich do konca (v Priamej akcii som zvyknutá na opak:)). Na druhej strane ma teší, že hovoria o problémoch vo svojom sektore a podmienkach, v akých pracujú. Aspoň niečo.

7)    Zapojí sa do štrajku aj niekto z technicko-hospodárskych pracovníkov?

Stretnutie s nepedagogickými zamestnancami prebiehalo oddelene. Predseda odborov im povedal, že pochopí, ak sa nebudú chcieť zapojiť do štrajku, lebo majú ešte menšie platy ako pedagógovia, a tých 15 eur by im mohlo chýbať. Niektorí sa vyjadrili, že by radi štrajkovali, a nakoniec sa to uzavrelo tak, že si vezmú dovolenku. Ak im ju riaditeľ nedá, niektorí sa vyjadrili, že sa k štrajku pripoja. Ostatní pôjdu do práce. Osobne by som bola radšej, keby povedal, že aj ich podpora je dôležitá, lebo sme kolegovia, ktorí bojujú za tú istú vec. Nepáči sa mi, keď sa pedagogickí a nepedagogickí zamestnanci berú ako dve celkom odlišné kategórie, lebo „vykonávajú inú prácu“.

8)    Ako sa stavia k štrajku riaditeľ?

V podstate neutrálne, resp. nie negatívne. Úprimne, netuším prečo, lebo minulý rok to tak nebolo. Keď mal byť pochod, nechcel nás naň pustiť, hoci mnoho iných škôl z celého Slovenska sa zatvorilo a ľudia cestovali až do Bratislavy. Nakoniec sa dohodli s predsedom odborov, že triedni ostanú v škole so svojimi triedami a my ostatní môžeme ísť. Kolegovia tým neboli veľmi nadšení.

Tento rok sa riaditeľ buď nevyjadruje (iba sa tak čudne usmieva), alebo prehodí podporné dve-tri vety. Minule na porade napríklad povedal, že keby nebol riaditeľ, tiež by šiel štrajkovať (on ako riaditeľ nemôže). Inak, celkom ironické je, že my síce formálne štrajkujeme proti nemu (lebo je náš zamestnávateľ), ale zároveň štrajkujeme aj za zvýšenie jeho platu.

9)    Prejavili rodičia záujem o problémy učiteľov? Myslíš si, že podporujú štrajk, alebo im ide skôr o to, že budú musieť riešiť, kam dať dieťa, keďže musia ísť do práce a škola bude asi zatvorená?

Informáciu o štrajku dostala rada rodičov, ale pokiaľ viem, zatiaľ neprišla nijaká reakcia. Riaditeľ hlásil do rozhlasu, že bude zatvorená škola, aby to študenti povedali doma. A keď som sa pýtala mojich deciek, tak sú za, lebo budú mať voľno, to je jasné. A ešte sa pýtali sa, prečo to nie je radšej v piatok :) Ale keď som sa ich pýtala, čo rodičia, či sa o tom doma bavili, tak vraveli, že ani nie. A keď som nadhodila, že kde budú, tak na mňa tak smiešne pozreli, a ja že jasné, veď vy ste už veľkí. To je asi dosť rozdiel medzi materskými, základnými a strednými školami, že u nás to budú riešiť možno rodičia tých najmenších, ktorí majú okolo 10-12 rokov, ale už 13-ročné decko v pohode necháš doma cez deň. A tých veľkých sa to vôbec netýka. Takže rodičia nemusia riešiť, kto si vezme dovolenku a bude doma.

10)    Pred rokom sa konal veľký protest v BA, na ktorom boli aj tvoji kolegovia a kolegyne. Viem, že vyjadrovali ochotu štrajkovať. Následne sa však štrajk odvolal. Ako to vnímaš?

Ako fiasko.

11)    Vedela by si opísať, ako sa k celej veci postavili kolegovia a či to nejako ovplyvnilo ich aktuálnu reakciu?

Boli sme na proteste, chceli sme štrajkovať, podpísali sme súhlas so štrajkom (aj vtedy bola väčšina za, ale na percento si už nespomeniem). Keď sa štrajk nakoniec odvolal, kolegovia boli nahnevaní, lebo čakali, že sa konečne niečo bude diať. Neviem však povedať, či to nejako ovplyvnilo ich reakciu na aktuálny štrajk. Možno v tom, že sme boli všetci prekvapení, že sa fakt ide štrajkovať, lebo po minulom roku to nikto nečakal.

12)    Prečo ste boli prekvapení?

Neviem to vysvetliť, ale viem, že tá tohtoročná reakcia bola, že „fíha, ideme štrajkovať“. Možno to bolo o tom, že minulý rok prevládol skôr pocit, že odbory zradili, lebo najskôr zozbierali súhlas so štrajkom, a potom ho zrušili.

Podľa mňa je škoda, že zamestnanci v školstve majú pocit, že sú akoby odkázaní na kroky veľkých odborov, takže nič nerobia sami „zdola“. Na školách vládne tak trocha pocit bezmocnosti, lebo v školstve (a všeobecne vo verejnom sektore) to funguje inak ako v súkromnom sektore. Odbory sú veľké, nefungujú iba na jednom pracovisku u jedného zamestnávateľa, vyjednávajú s ministerstvom a vládou. To je tak odtrhnuté od pracoviska, že si väčšina ľudí povie, že keby aj na svojej škole niečo urobili alebo zorganizovali, nebude to mať nijaký výrazný vplyv.

Dôvod je ten, že riaditeľ ako zamestnávateľ má možnosť rozhodovať iba o obmedzenom súbore vecí, ktoré sa týkajú hlavne pracovného času, možnosti pracovať doma a podobne. Tieto veci sa dajú zapracovať do kolektívnej zmluvy na úrovni jednej školy. Riaditeľ nemôže rozhodovať o platoch, keďže tie sú tabuľkové a dajú sa vyjednať len centrálne s vládou a ministerstvom. Ale práve o tie platy zamestnancom v školstve ide.

Inak, kolektívna zmluva na úrovni školy je vlastne dôvod, prečo u nás vznikli odbory. Totiž, niektoré veci v nej (napr. spomínaná možnosť pracovať doma) sú pre učiteľov dôležité, a dajú sa vyjednať iba takto na úrovni pracoviska.

13)    Čo sa bude podľa teba diať po štvrtkovom štrajku? Vieš si predstaviť okolnosti, ktoré by donútili odbory vyhlásiť časovo neobmedzený štrajk?

Neviem, čo sa bude diať po štrajku, ale dúfam, že odbory nevyjednajú nejakú blbosť typu „zvýšenie mzdy o 3%“, čo je tuším menej ako minuloročná miera inflácie. Skôr sa viem vyjadriť k tomu, čo by sa malo diať – ak sa neprijmú požiadavky (a tie mohli byť podľa mňa ešte lepšie...), malo by sa štrajkovať ďalej. A čo by prinútilo odbory vyhlásiť časovo neobmedzený štrajk? Podľa mňa iba aktivita členskej základne. Keby sa totiž radoví odborári a aj neodborári zorganizovali a sami prišli s reálnou hrozbou, že nepôjdu do práce, odbory by sa dostali pod tlak, a to by teoreticky mohlo viesť k vyhláseniu dlhšieho štrajku, nielen jednodňového. No vzhľadom na to, že mzdy sa vyjednávajú centrálne a platové tabuľky platia pre všetkých, museli by byť fakt jednotní a vykašľať sa na to, že ich médiá a časť „verejnosti“ označí ako tých, ktorí nič nerobia, len kávičkujú a v prípade neobmedzeného štrajku si berú deti ako rukojemníkov.

14)    Často sa hovorí, že byť učiteľom je poslanie, čiže má nejaký vyšší cieľ a väčšiu dôležitosť. Myslíš si, že je to tak, alebo je to práca ako každá iná?

Podľa mňa to nie je práca ako každá iná, lebo robíš s ľuďmi a navyše robíš s deťmi. To znamená, že je tam nejaká miera zodpovednosti. Nemôžeš sa správať hocijako, lebo tie deti sú formovateľné, čiže si dávaš trocha pozor na to, čo robíš. Ale podľa mňa nie je ani správne brať to ako nejaké poslanie, lebo je to robota v tom zmysle, že tam chodíš na určitý počet hodín a očakáva sa od teba splnenie určitej úlohy, za ktorú dostaneš peniaze.

15)    Áno, ale človek sa asi nevie celkom odosobniť od toho, ako naňho decká pozerajú.

Jasné, na človeka to určite nejako vplýva. Napríklad na sebe som si všimla, že odkedy učím, viac rozprávam. Keď sa ma decká napríklad niečo spýtajú a dalo by sa na to odpovedať iba áno alebo nie, a úplne by to stačilo, aj tak mám tendenciu ešte im to dovysvetliť. Snažím sa to nerobiť, ale možno keď učíš 20 rokov, tak sa to na teba nalepí. Ale nemalo by sa.

16)    Aká je tvoja doterajšia skúsenosť s fungovaním odborovej organizácie a ako sa líši od organizácie a stratégie, akú obhajuje PA vo svojich stanovách?

To je nadlho, ale v skratke: odbory na mojej škole vedie predseda, ktorý zvoláva stretnutia, stará sa o všetky písomnosti aj o účet v banke. S riaditeľom vyjednáva kolektívnu zmluvu platnú pre našu školu (kde sú veci, ktoré sme si akože vybojovali; väčšinou sa iba kopíruje KZ z predchádzajúceho roka). Zvyšní členovia sú neaktívni, nerobia takmer nič. Je tam ešte zopár takých, čo sa vyjadrujú na stretnutiach alebo pomáhajú predsedovi, keď niečo potrebuje (podpredsedkyňa a zo dvaja-traja radoví členovia).

V Priamej akcii to funguje úplne inak; nemáme predsedu ani podpredsedov, všetci sme akoby radoví členovia (ak to mám prirovnať k odborom) a všetci sa staráme o všetko (samozrejme, aby nebol chaos, úlohy si delíme, ale po určitom čase sa striedame). Do väčšiny vecí, ktoré robíme, sa snažíme v rámci možností a schopností zapájať všetci. Dôraz kladieme aj na to, aby sme sa postupne učili to, čo ešte nevieme, a odovzdávame si skúsenosti.

Čo sa týka stratégie, úprimne povedané, nečítala som nijaký dokument o stratégii našich odborov („veľké“ odbory možno nejaký majú, ale naše malé asi nie). Z toho, čo zväz robí, však usudzujem, že nemá nijakú dlhodobú stratégiu – jeho cieľom je vyjednať každý rok zhruba tú istú kolektívnu zmluvu, a to je asi aj všetko. Priama akcia má stratégiu, ktorá má viesť k celospoločenskej zmene, takže to je úplne o niečom inom. Nebudem to tu teraz rozoberať, všetko je pekne opísané v stanovách http://www.priamaakcia.sk/kategoria/Stanovy/ :)

17)    Hovoríš, že členovia vašich odborov sú v podstate neaktívni. Ako by si to vysvetlila?

Vždy som si myslela, že je to preto, lebo sú na to zvyknutí. Takto to bolo v minulosti, takto je to teraz, vždy je niekto, kto za nich všetko rieši, a preto nemusia nič riešiť oni. Ale do odborov prichádzajú aj noví ľudia, mladí, ktorí nemôžu byť na nič zvyknutí, lebo ešte nemajú byť odkiaľ, a tiež to tak berú. Možno to ani nie je o tých odboroch, ako skôr celkovo o spoločnosti – ľudia vo všeobecnosti nie sú nejakí extra aktívni a nechcú meniť svet okolo seba, a to sa podľa mňa prenáša všade. Nemali by sme sa čudovať, prečo učitelia nič nerobia, keď ani nikto iný nič nerobí.

18)    To je celkom paradoxné a trocha komické, lebo niekto by mohol povedať: „Kde sa to majú ľudia naučiť? Nemali by ich práve toto naučiť učitelia? Mali by sa to naučiť v škole, potom by sa aj v živote viacej ozývali.“

To je síce pekné, ale celý školský systém je slúži na to, aby reprodukoval status quo. Bolo by super, keby škola slúžila na to, aby rozvíjala kritické myslenie, ale v skutočnosti je jej hlavným cieľom iba pripraviť ďalšiu generáciu na nástup do práce. Pritom veľa učiteľov to tak neberie; mám kolegov, ktorí sa snažia študentom „rozšíriť obzory“, ale tie decká sú už nastavené tak, že sa sústredia iba na to, čo im pomôže „uplatniť sa v práci“. Potom sa stáva, že im unikajú dôležité veci len preto, lebo si povedia, že ich „v budúcnosti aj tak nebudú potrebovať“. Ľudia potom nie sú zvyknutí vyjadrovať sa k veciam a riešiť ich, sú zvyknutí počúvať a povedať dobre, alebo nie dobre. Nefunguje to tak, že učitelia si zo dňa na deň povedia, že naučia deti vyjadrovať svoj názor, presadzovať svoje požiadavky a rozumieť tomu, že za ne treba nejako „bojovať“. Nedá sa to len tak prelomiť.

19)    Nejde ale Priamej akcii práve o to, prelomiť to?
 
No možno práve niečo ako Priama akcia to prelomiť môže, lebo ľudia sa musia vyjadrovať a zvykajú si na to. Ja som sa v rámci činnosti Priamej akcie tiež musela naučiť hovoriť, čo si myslím. Nebola som zvyknutá hovoriť niečo nahlas, a takí sme asi skoro všetci.

20)    Nejako sa nám to natiahlo, a pritom by sa dalo povedať ešte veľa, nie? Čo by si povedala na záver?

Že dúfam, že ak po jednodňovom štrajku nedôjde k splneniu požiadaviek, budeme pokračovať časovo neobmedzeným štrajkom.

Priama akcia – Bratislava

Súvisiace články:
Neobmedzený štrajk v školstve – solidarita Priamej akcie a správa z protestu v Bratislave
Solidárne prehlásenie Priamej akcie k výstražnému štrajku v školstve
Niekoľko úvah k prípadnému štrajku v školstve - vyhlásenie učiteľov z Priamej akcie z 27.11. 2011
Správa z protestnej akcie 13.9.2011
Solidárny leták PA rozdávaný na protestnej akcii 13.9.2011