Plus 7 dní píše: „Priama akcia“

22. február 2007

Ako ste si mohli všimnúť v našom diskusnom fóre, v čísle 6/2007 bulvárneho týždenníka Plus 7 dní sa objavil článok o súčasnom anarchistickom hnutí na Slovensku. Ak sa ti nepodarilo alebo nechcelo kupovať P7D článok si môžeš prečítať tu. Tvoje dojmy radi uvítame v diskusnom fóre.

Priama akcia

Slovenskí anarchisti sa zatiaľ neradikalizujú, plánujú však bojovať na všetkých frontoch za totálnu slobodu jednotlivca

Chaos, bordel, neporiadok - to je najrozšírenejšie vnímanie slova anarchia. Anarchisti sú pre mnohých ľudí nebezpeční teroristi s bombami, agresívni výrastkovia so zahalenými tvárami, ktorí sa predvádzajú na rôznych demonštráciách, mávajú červeno-čiernymi vlajkami a principiálne bojujú proti všetkému. Chcú zrušiť mocenské štruktúry, monopoly, kapitál, peniaze, štát je pre nich utlačujúcou autoritou. Proti anarchistickej slobode kázal krátko po menovaní aj nový pápež Benedikt XVI. Na Slovensku je síce anarchizmus ešte len v plienkach, jeho sympatizanti však už majú vlastné časopisy a internetové rádio, organizujú verejné kampane napríklad proti voľbám či na podporu nejakej skupiny štrajkujúcich. Červená farba na ich zástave značí preliatu kry a úsilie o ekonomické oslobodenie, čierna totálnu slobodu. Poriadok bez vlády: „Samozrejme, že sa stretávame s názorom, že anarchia je chaos, hoci nám ide o pravý opak. Anarchistom V minulosti prischla negatívna nálepka a pre ľudí je potom ťažké pochopiť, že nám ide o presadenie slobody jednotlivca ako základnej hodnoty v spoločnosti, čo sa dá docieliť len odstránením moci. Raz niekto celkom trefne poznamenal, že anarchizmus je poriadok bez vlády. To súvisí s dôležitým faktom - štát a spoločnosť nie sú to isté, aj keď sa nám to naši politici snažia nahovoriť,“ formulujú svoje názory slovenskí anarchisti Patrik Král a Michal Tulík. Niektorí členovia tejto skupiny sa cielene vyhýbajú uvádzaniu mien, odmietajú aj komunikáciu s médiami, keďže ich považujú za jeden z nástrojov moci. Bojujú jednoducho na všetkých frontoch.

Anarchizmus na Slovensku nemá takú tradíciu ako napríklad v Česku, rozvinul sa u nás až po páde komunizmu. Od roku 1999 tu fungovala Československá anarchistická federácia (CSAF), ktorá združovala anarchistov z Česka aj zo Slovenska, V súčasnosti pôsobí už len anarchistická organizácia Priama akcia, ktorá je členskou sekciou Medzinárodnej asociácie pracujúcich - konfederácie anarchistických odborových zväzov a skupín z pätnástich krajín sveta. „V súčasnosti tvoria Priamu akciu regionálne skupiny Bratislava, Východ a Západ,“ opisuje situáciu Michal Tulík, člen Priamej akcie.

Proti byrokratickým odborom: „Anarchistické odborové zväzy sa vyznačujú nehierarchickou organizáciou bez platených funkcionárov, sú riadené členskou základňou a záujmy presadzujú priamymi akciami. Naša Priama akcia je združením ľudí, ktorí nechcú byť ticho pred svojvôľou politikov a zamestnávateľov, sústreďujeme sa na vzdelávaciu a kultúrnu činnosť, prednášky, ale aj podporu štrajkujúcich skupín.“ Tou bol napríklad známy železničiarsky štrajk v roku 2003, pri ktorom členovia Priamej akcie distribuovali medzi železničiarmi špeciálne vydania svojich novín, podporili tiež štrajk učiteľov i lekárov. Jednou z akcií, kde sa najviac angažovali, bola podpora robotníkov z rakúskej firmy SCP/Mondi Business V Ružomberku. Keďže tamojší nespokojní robotníci vytvorili nezávislý odborársky zväz, ktorý sa postavil rovnako proti vedeniu firmy, ako aj odborovej byrokracii, anarchisti neváhali podporiť nielen protestný míting pred sídlom firmy, ale aj pred rakúskym veľvyslanectvom v Bratislave. Známi odborárski bosovia sú, prirodzene, pre anarchistov neprijateľní. „Problém klasických odborov je jednak ich prehnaná snaha vyvarovať sa otvoreného sporu, jednak to, že ide o organizáciu, kde radoví členovia nemajú veľkú váhu,“ zdôvodňuje radikálne Michal. „Odbory dobre vedia, že sú neefektívne, ale sú natoľko byrokratické, že nehľadajú cestu v priamejších akciách na presadenie požiadaviek. Sú posadnuté myšlienkou sociálneho partnerstva a domnievajú sa, že zamestnanci a zamestnávatelia majú záujmy, ktoré je možné zladiť - čo je, samozrejme, nezmysel,“ uzatvára.

Voľby ako reality šou: Patrik dodáva, že „väčšina ľudí už prišla do konfliktu s mocou, nech ju už predstavuje čokoľvek, a anarchizmus kladie na prvé miesto boj proti tejto moci. Moc korumpuje, a preto ľudia, ktorí ju majú, si nikdy nemôžu získať našu dôveru a nikdy sa na nich nemôžeme spoliehať.“ S týmto odmietaním každej nanútenej autority súvisia aj aktivity, ktorých sa moderný anarchizmus bezprostredne týka, od sledovania porušovania ľudských práv cez ekologické hnutia, feminizmus a antifašizmus. Slovenskí anarchisti spustili na sklonku minulého roku historicky prvé anarchistické vysielanie cez internetové rádio, svojpomocne vydávajú časopis Podaj ďalej, distribuujú však aj český anarchistický časopis A-kontra či anarchofeministickú Priamu cestu. V minulosti stáli za ekologickou kampaňou proti výstavbe lyžiarskeho strediska v chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, organizovali aj Medzinárodný deň proti praktikám McDonald‘s pred jeho slovenskými pobočkami. Pred poslednými parlamentnými voľbami pripravili kampaň (Ne)voliť nestačí. V nej spochybnili voľby ako pilier zastupiteľskej demokracie a označili ich za najobľúbenejšiu reality šou: „Vy si vyberiete toho, koho sa najmenej bojíte, a on vám bude štyri roky vládnuť... Naším cieľom je povzbudiť ľudí, aby sa nebáli prejavovať názory a záujmy priamo, bez sprostredkovateľov. Prvým krokom je spojiť sa s podobne zmýšľajúcimi, začať sa organizovať a konať solidárne. Pri priamej akcii neplatí žiadne o nás bez nás, priama akcia je o nás a prostredníctvom nás. Môžeš voliť neplatným lístkom, napríklad vlastným alebo nesprávne vyplneným. Takto môžeš ukázať, že odmietaš toto divadlo.“

Ani antiglobalisti, ani extrémisti?: Prívrženci anarchistického hnutia nesmú chýbať na mohutných protestoch proti globalizácii. „Anarchisti však nemôžu byť antiglobalisti, keďže hovoria o medzinárodnej solidarite,“ tvrdia. „Určite sú proti globalizácii kapitalizmu, ale nazývať ich antiglobalistami je mätúce.“ Na protestoch proti obchodným a finančným organizáciám sa podľa nich zúčastňuje také široké spektrum ľudí, že zaškatuľkovať protestujúcich pod jeden politický smer je proste nemožné. Luboš Blaha z Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied k tomu dodáva: „Anarchizmus stojí mimo štandardného politického spektra, veď už na základe jeho definície nemôžu existovať anarchistické politické strany, preto sa anarchizmus často vníma ako marginálny politický prúd. Nie je to však pravda - anarchizmus je veľmi významný politický smer súčasnosti.“ Ľ. Blaha podotýka, že najmä v posledných desaťročiach vzniká popri narastajúcej globalizácii čoraz silnejší odpor v podobe hnutia takzvaného alterglobalizmu, v ktorom hrajú rôzne anarchistické prúdy významnú úlohu: „Alterglobalizmus na rozdiel od antiglobalizmu neodmieta globalizáciu samotnú, ale bojuje za iné, alternatívne formy globalizmu, ktoré nemajú charakter ekonomickej nadvlády, ale skôr mierového spolužitia a sociálne spravodlivej globálnej spoločnosti. V porovnaní s minulosťou ide O jeden z najaktívnejších a najkoncepčnejších prejavov anarchizmu.“ Aj keď sa nedefinuje ako násilný či nenávistný ideový smer, svojou podstatou útočí priamo proti základným pilierom štátnej moci. To je aj dôvod, prečo v štatistikách extrémistickej scény z dielne Ministerstva vnútra SR figurujú okrem iných aj anarchistické hnutia. Podľa polície „protesty proti NATO uskutočnené u nás prebehli bez vážnejších incidentov. V súčasnosti ľavicové spektrum extrémistickej scény možno považovať za málo problematické. Rizikové boli najmä akcie hromadného charakteru, ako počas summitu NATO v Bratislave, ktoré si z dôvodu možných konfliktov a fyzických napádaní zo strany pravicových extrémistov vyžadovali nasadenie väčšieho množstva síl a prostriedkov policajného zboru“.

Mládež: Policajné štatistiky evidujú sotva dve stovky ľavicovo orientovaných aktivistov, zväčša z Bratislavského, Trnavského a Žilinského kraja, čo je skromný počet napríklad oproti susednému Česku. Anarchisti v súlade so svojou antipatiou k polícii odmietajú nielen tieto počty, ale svoje zaraďovanie do ľavého spektra a tiež medzi extrémistov, kde sa paradoxne ocitajú vedľa svojich úhlavných nepriateľov neonacistov: „Nestojí za nami žiadna násilná činnosť, na rozdiel napríklad od polície či politikov. Čo je však podstatnejšie, platná legislatívna norma sa dá použiť proti každému kritikovi spoločenského usporiadania a ľavicovým extrémistom sa tak môže stať aj nahlasovateľ pokojnej demonštrácie, environmentalista či názorový odporca vládnej politiky. Pohľad štátu na extrémizmus je teda buď prejavom vrcholnej absurdity a nevzdelanosti autorov koncepcie boja proti extrémizmu, alebo prejavom skutočnej spoločenskej hrozby,“ obhajujú sa.

Aj polícia pripúšťa, že na Slovensku sa v súvislosti s anarchizmom zatiaľ nedá hovoriť o radikalizácii. Podľa pozorovateľov z tohto prostredia je chybou vidieť za anarchizmom, zvlášť tým slovenským, ľudí žijúcich mimo reality. „V skutočnosti sú medzi nimi študenti, nezamestnaní, pracujúci ľudia, vekovo skôr mladší,“ podotýka sympatizant anarchizmu Tomáš. „Určite nik z nich nečaká, že svet sa zmení podľa ich predstáv a zo dňa na deň. Skôr sa snažia presadzovať anarchistické postoje zo svojej pozície, skrátka, čo najviac sa priblížiť svojmu presvedčeniu v bežnom živote.“

PETER GETTING

Pre plný dojem z článku prinášame aj ilustračné fotky: