16. august 2007
Začalo sa leto, skončili školské povinnosti a keďže flákať sa bez peňazí sa moc nedá, do pracovného procesu sa zapojila v ešte väčšej miere ako počas štúdia aj študentská lúza. Vrátane dvoch členov Priamej akcie. A vyzeralo to nejak takto.
Pracujúci študenti
Zohnať brigádu cez študentské agentúry síce nie je nemožné, ale ak je človek z chudobnej rodiny, byť bez brigády 3-4 dni v týždni je skutočne o držku. Nehovoriac o snahe niečo ušetriť na tisíce, ktoré musíme vždy vysoliť na začiatku školského roka. My sme mali šťastie a podarilo sa nám po asi 2 týždňoch neistoty nájsť prácu dlhodobejšieho charakteru. Chceme ale hovoriť o niečom trocha inom. Predtým ako sme boli nútení makať 10-12 hodín denne v stabilnejšej robote, sme mohli okúsiť to, čo okúsilo mnoho pracujúcich študentov i neštudentov pred nami a čo sa deje každý deň. Že arogancia a svojvôľa niektorých zamestnávateľov nemá hraníc, sme mali možnosť pocítiť počas 3 dní, ktoré sme odpracovali počas stavby jedného veľkého nákupného centra (dnešný Aupark).
Príbeh
Už predtým, ako sme tam išli, nás kamaráti upozorňovali, že budeme mať tú česť s nadriadeným, ktorého obľúbenou zábavou je napríklad zapisovanie menej hodín za vykonanú prácu či prenášanie vlastných povinností na brigádnikov. Našťastie, prvé dva dni nebol prítomný a my sme dostali náhradníka. Prvý deň nerobil problémy a my sme v dobrej viere prehliadli to, že hodiny nám nezapísal v daný deň. Druhý deň bol podobný s tým, že večer sme si prišli overiť, či počet hodín, ktoré sme odpracovali sedí so zapísanými. Začali sa prvé kľučky. Náhradník vraj nemá právomoc zapísať nám ich, že to urobí šéf, za ktorého len zaskakuje. OK, hodiny, na ktorých sme sa dohodli boli síce okresané asi o 10-20 minút, ale vzhľadom na to, že sme sa domnievali, že ako brigádnici nedisponujeme výraznou silou, prehltli sme to a opäť v dobrej viere počkali do ďalšieho dňa. Ten sme si takisto odpracovali a keď sme sa chystali k odchodu, zašiel jeden z nás po papiere potrebné pre študentskú agentúru. Scéna, ktorá nasledovala vyzerala asi takto: vstupujem do kancelárie náhradníka. Ten mi oznamuje, že keďže sa nedodržali pracovné úlohy, väčšine brigádnikom za dva odpracované dni sťahuje minimálne po dve hodiny. Okamžite vybuchnem. Čo je veľa to je veľa! Strhne sa krutá hádka a vzhľadom na to, že nemá zmysel hádať sa so šéfom, ktorý furt omieľa tie isté bludy, obraciam sa a tresnutie dverami usekne v polovici jednu z jeho duchaplných viet.
Po ceste stretávam ďalších brigádnikov, ktorí sú práve na odchode a oznamujem im, čo sa stalo. Zopár nadávok, ale zdá sa, že viac ako hnev z toho nebude. Omyl! V unimobunke už netrpezlivo čaká na správy kolega z Priamej akcie a posledný brigádnik, ktorý na stavenisku ešte zostal. Rýchlo sa prezliekame a ideme na to. Traja vstupujeme do kancelárie šéfa a dochádza k ešte vášnivejšej výmene názorov ako predtým. Po niekoľkých minútach ju končíme odhodlaní nenechať to len tak a zorganizovať protiakciu, ktorej základy už máme v hlave. Odchádzame, no zdá sa, že krysa sa zľakla našej nespokojnosti a slov o protiakcii. Kričí za nami, aby sme sa vrátili a šli s ním k ďalšiemu nadriadenému. Ani neviem prečo, ale ideme, aby sme sa po minúte definitívne obrátili a odišli.
Na dané pracovisko po tomto podvode nastúpila len drvivá menšina z asi 17 brigádnikov, ktorí tam boli v tom čase ako my a ktorí spolu s nami zažili okrem okrádania aj neuskutočnené školenie o bezpečnosti pri práci (len sa podpísal papier) a žalostný nedostatok ochranných prostriedkov pri práci v prašnom prostredí a špine.
Pozadie
Pozastavím sa tu nad argumentom, ktorý na nás vytiahol náš drahý náhradník (nech je k nemu jeho svedomie milé). Blbosť, ktorej sa držal ako svätého písma, bolo tvrdenie, že vraj sme nesplnili úlohu, ktorú nám dal. Faktom však je, že naša mzda sa odvíjala od odpracovaných hodín, nie od plnenia pracovnej normy. Okrem toho firma, ktorá si nás objednala, bola tak katastrofálne zásobená náradím, že to, že niektorí brigádnici pracovali menej ako ostatní, nebola ich chyba (a je to problém šéfa, aby rozdelil úlohy a nástroje zmysluplne, nie náš – takže flákal sa niekto iný). Tvrdil nám, že na druhý deň už bol dostatok náradia a že aj keď nám pomáhal voz, ktorý prenášal extrémne ťažký materiál (našou prácou bolo napĺňanie kontajnerov odpadom), predsa sa podarilo splniť „len“ normu. Počuli sme aj takú múdrosť, že u agentúry nás objednali ako celok, z čoho vyplýva, že keď sa niekto (podľa nich) fláka, sme za to zodpovední všetci. Hold, keď príroda rozdávala rozum, niekto asi chýbal...
Ako sme konali
To, čo nám v prvej chvíli napadlo, bolo medializovanie tohto problému. Nazdávali sme sa, že pre médiá by to mohla byť zaujímavá story. Hoci je otázne, či a ako by reagovali, uvažovali sme, že by sme sa aspoň informovali, či niekto počas leta alebo v danej chvíli nechystá reportáž/článok o študentoch, ktorí počas leta pracujú. Každopádne, tieto veci zvyknú zastrašiť a takto to do istej miery fungovalo aj v našom prípade. Tieto naše prvotné úvahy sme časom obohatili o ďalšie možnosti.
Snažili sme sa dať dokopy čo najviac brigádnikov, ktorí s nami vtedy pracovali, aby sme protest viedli kolektívne, čím by mal väčšie šance na úspech. To sa však nepodarilo a nakoniec sme zostali 2-5.
Pripravili sme protestný plagát, ktorý sme chceli vylepiť v okolí internátov a študentských agentúr a ktorým sme v prvom rade chceli na základe našej skúsenosti morálne podporiť študentov, ktorí prežívajú podobné krivdy a chceli by sa spojiť a niečo s tým robiť. Chceli sme, aby sa bojkotovala práca pre firmu, ktorá podvádza a aby študenti videli, že sa dá postaviť proti.
Nakoniec, vzhľadom na to, že dvaja z nás sú členmi organizácie, ktorá je členskou sekciou Medzinárodnej asociácie pracujúcich, mohli sme počítať so solidaritou zo zahraničia. Uvažovali sme o akcii namierenej na investora stavby, pretože je oveľa účinnejšie tlačiť na hlavného šéfa ako na firmy pod ním či na agentúru.
Ani jednu formu protestu sme si však nevybrali.
Ako sme dopadli
Potom, ako sme zaniesli potrebné papiere do agentúry a oznámili, čo sa stalo, bolo nám povedané, že sa to pokúsia vyriešiť. Neskôr, nám povedali, že nič nové nám nemôžu povedať, pretože je to už v rovine jednania šéfa firmy a šéfa agentúry. Výsledok sme sa dozvedeli v deň výplaty – všetci brigádnici dostali namiesto 45 Sk/hod. sumu 50 Sk/hod.
Pozitíva
1. Niektorí z nás dostali presne toľko, koľko by dostali, keby sa im započítali skutočne odpracované hodiny.
2. Hoci sme konali impulzívne, určite oprávnene a zdá sa, že nakoniec nie na škodu.
Negatíva
1. Nepodarilo sa nám okamžite reagovať a dať dokopy všetkých brigádnikov, s ktorými by sme jednak išli kolektívne za šéfom a jednak kolektívne pripravili plán ďalšieho postupu.
2. Nerozšírili sme plagáty a radšej čakali, či sa situácia po našom odchode zlepší (po asi 2 týždňoch dostali brigádnici nového šéfa, ktorý už nemal praktiky svojho predchodcu, no kým sa tak stalo, niekoľkí študenti ešte boli podvedení).
3. Ani zvyšená hodinová mzda nie je „víťazstvom“, nad ktorým by sa dalo plesať, lebo všetci bridágnici pred nami i po nás dostávali 50 Sk/hod. Boli sme skutočne výnimkou, alebo nám pri ponuke brigády omylom povedali, že je za 45 Sk?
4. Stále sme si plne neverili a mali obavy z možných dôsledkov našej akcie. Hoci v teórii nám bolo jasné, že so sebou nesmieme nechať zametať a že to je aj zmysel našej aktivity v Priamej akcii, v praxi to fungovalo inak. Pri pohľade spätne však vieme, že viac takýchto skúseností v budúcnosti nebudeme potrebovať...
5. Nedokázali sme sa uspokojivo ubrániť pocitu vyprchávania radikálnosti a odhodlania konať ďalej. I keď to bolo v malej miere, predsa len sme sa pribúdajúcimi dňami neubránili pocitom rezignácie a zmierenia sa s vecou.
Nestoj osamote!
Určite máš podobnú skúsenosť na svojom pracovisku a teba i tvojich kolegov a kolegyne sa snažil šéf nejakým sposobom okašlať. Ak zo strany zamestnancov aspoň čiastočne pocítil, že by sa s vami nemal zahrávať, podeľ sa s nami o tento boj.
Michal Tulík
Doplnené a upravené z pôvodného vydania v novinách Žerme bohatých č. 2 (2001). Iná skúsenosť zo študentskej brigády je v článku Mladí, neskúsení... a odvážni!