Tlačovka Ľudí proti rasizmu a boj proti „extrémizmu“

16. marca 2007

13. marca sa v súvislosti so stúpajúcim počtom rasovo motivovaných útokov, ktoré sa na Slovensku odohrali v priebehu posledných dvoch týždňov, uskutočnila tlačová konferencia občianskeho združenia Ľudia proti rasizmu (ĽPR). Okrem podrobností ohľadom týchto útokov na nej zaznelo aj pre mňa niekoľko prekvapujúcich vyjadrení ĽPR...

Tak napríklad metódy polície a otázka boja proti „extrémizmu“. Minulý týždeň, po vulgárnom vyjadrení prezidenta Policajného zboru o „robení poriadku so sopliakmi“, totiž polícia opäť zasiahla na punkovom koncerte. A opäť pod vlajkou boja proti „extrémizmu“.

Definícia tohto pojmu je však taká vágna, že do nej spadá naozaj široká škála ľudí, ktorí čo i len trochu vybočujú z  radu a hlavne ponúka polícii priestor na ľubovoľnú interpretáciu. Tá tento priestor aj náležite využíva a do škatuľky ľavicových extrémistov hádže naozaj kadekoho. V poslednej dobe sú to ľudia z punkovej subkultúry s nášivkami známych hudobných skupín. Pritom sú to práve príslušníci tejto subkultúry, ktorí sú najčastejšie obeťami neonacistických útokov.

Ale späť k tlačovke. Na nej sa to pojmami „extrémizmus“ a „extrémisti“ len tak hemžilo. Predstavitelia ĽPR sa vyjadrujú k tejto téme už dlhšiu dobu pomerne schizofrenicky a inak to nebolo ani teraz. Na jednej strane tvrdia, že sú proti zásahom polície na punkových koncertoch, na strane druhej však naďalej podporujú právnu koncepciu „extrémizmu“, ktorá takýto postup polície umožňuje. Nemôže byť predsa náhoda, že počet zásahov namierených proti punkovej subkultúre v poslednej dobe rastie.
Je síce pekné, že ĽPR sa vždy po takejto policajnej akcii ozve a odsúdi ju, ale lipnutím na pojme „extrémizmus“ priamo posväcuje tieto razie.
Z vyjadrení ĽPR na tlačovke taktiež vyplynulo, že nemá nič proti tomu, aby polícia a ministerstvo vnútra postupovali voči obidvom „táborom extrémistov“ rovnako. ĽPR tým stavia mimo zákon ľudí, ktorí bojujú proti neonacizmu a označuje ich za extrémistov. Kedysi boli antifašistické postoje bežné, dnes sa z antifašistov pod tlakom ĽPR a MVSR zrazu stávajú nielen sopliaci, ale aj ľavicoví extrémisti.
Niet sa čomu čudovať, že minister vnútra potom tvrdí, že jeho cieľom je boj proti extrémizmu všeobecne a ĽPR mu pritakáva.

Na tejto konferencii však boli zaujímavé nielen veci, ktoré odzneli, ale aj tie, ktoré ĽPR akosi odignorovali. Na otázku, či v poslednej dobe rastúci počet rasistických útokov nesúvisí s oslavami výročia vzniku fašistického slovenského štátu, ktoré usporadúvajú naci(onali)stické organizácie blízke Slovenskej pospolitosti, zástupkyňa ĽPR neodpovedala. Následne zase tvrdila, že polícia na Slovensku zasahuje proti stretnutiam pravicových extrémistov dostatočne razantne a ako príklad uviedla postup polície proti zhromaždeniam Iniciatívy za slobodu slova z februára tohto roka. Zabudla však uviesť, že polícia zakročila len proti dvom zhromaždeniam, pri treťom už bolo zrazu všetko v poriadku a to až do takej miery, že zasiahla proti pokojne protestujúcim antifašistom a antifašistkám a štyroch z nich zadržala a vypočúvala. Alebo si ĽPR takto predstavuje radikálny postup polície proti pravicovým extrémistom?

Na ministerstve vnútra práve finišujú prípravy zákona boja proti extrémizmu a terorizmu, ktorý sa už v krátkom čase objaví v medzirezortnom pripomienkovom konaní a ktorý vlastne stavia antifašistov, ktorí sa neboja postaviť zoči-voči neonacistickému násiliu (a nielen ich), na rovnakú úroveň ako teroristov a samotných neonacistov.

Čo dodať na záver. Z „extrémizmu“ sa stal mocenský nástroj represie alternatívnej mládeže, antifašistických aktivít a myšlienkovej opozície existujúceho statusu quo. ĽPR sa tejto spoločenskej hrozbe už niekoľko rokov prizerajú, akcie polície považujú za nejaké excesy a pokračujú v prenášaní tejto hrozby do trestného práva. Je až zarážajúce, prečo ĽPR odmietajú nazývať veci pravými menami a lipnú práve na nezmyselnom „extrémizme“. Neonacisti nie sú extrémisti, sú to proste neonacisti a nemá zmysel to zahmlievať.

Postoj ĽPR len ukazuje, že si ako organizácia nevidia ďalej ako na špičku nosa. Na jednej strane totiž odsudzujú aktivity polície namierené proti punkovej subkultúre, na druhej strane ale podporujú existenciu konceptu extrémizmu a jeho začlenenie do právneho poriadku a tým vlastne dávajú polícii do ruky nástroj na potláčanie akejkoľvek alternatívy a myšlienkovej opozície.

Ak ĽPR nestačia vyše 2 roky policajnej práce a podivného narábania s týmto všezahŕňajúcim pojmom, čo od nich môžeme očakávať po začlenení „extrémizmu“ do Trestného zákona?

Ivan Sekár