Môj večer s políciou

15. február 2007

V pondelok 12.2. bolo na námestí SNP opäť rušno. „Iniciatíva za slobodu slova“ a jej prívrženci prišli znova glorifikovať slovenský klérofašistický štát a jeho vodcu Dr. Jozefa Tisa. Proti tejto akcii sa postavili bratislavskí antifašisti a antifašistky. To som  ešte netušil, že v ten deň skončím na policajnej stanici.
 
Na Námestie SNP som prišiel zhruba o štvrtej hodine a pridal som sa k skupine antifašistov a antifašistiek (viac o tejto akcii na http://priamaakcia.sk/?action=view_article&id=260). Bolo nás počuť po celom námestí, vďaka rapkáčom, bubnu či píšťalkám, no hlavne vďaka našim pokrikom. Naša skupina ihneď pritiahla pozornosť zástupcov médií a polície, ktorá nás legitimovala. Po vykonaní tejto formality sme sa začali presúvať smerom k zhromaždeným obdivovateľom Slovenského štátu pri pomníku SNP. No podarilo sa nám prejsť len pár metrov, pretože do cesty sa postavila poriadková polícia, spolu s predstaviteľmi MČ Staré Mesto, na čele s pánom starostom Andrejom Petrekom. Bolo nám vysvetlené, že na námestí nemáme čo hľadať, a teda sa máme rozísť. Všetky argumenty a pokusy o dialóg s druhou stranou stroskotali. Z ľavého boku na nás už nedočkavo pokukovali „obrnení“ policajti. A ich chvíľa prišla...

Keďže sa polícia rozhodla, že dialógu bolo dosť, dal jeden uniformovaný príslušník pokyn svojim zverencom, ktorí na nás schuti nabehli. Moc sa ani neobzerali po obetiach a začali brať tých, čo boli najbližšie k nim. Behom pár sekúnd som už bol na kapote policajnej Felície s rukou vykrútenou za chrbtom. Hneď ma natlačili do auta, kde mi nasadili putá. Vedľa mňa posadili aj kolegu zo sprievodu, ktorého odtiahli tesne predo mnou. Ani sme sa nenazdali a už sme sa aj viezli smerom na policajnú stanicu. Skutočnosť, že som bol násilím odtiahnutý a napchatý do policajného auta ma moc nepotešila a tak som sa aspoň snažil nadviazať rozhovor s dvoma členmi zásahovky, ktorí nás prevážali. Tieto pokusy sa ukázali ako zbytočné, rozhodol som sa teda zistiť aspoň to najhlavnejšie - prečo a na základe čoho som sa ocitol v tejto situácii. Moje pokusy boli opäť bezvýsledné, až po niekoľkonásobnom opakovaní otázky som sa od príslušníkov dozvedel len asi toľko, že, tam boli povolaní s tým, že majú ísť zbaliť ľudí.
 
Smerovali sme na policajnú stanicu na Obchodnej ulici. Tu som stretol ďalších dvoch kolegov z SNP-čka. Na uvítania nebolo času, keďže nasledovala prehliadka a otvorenie želiezok na rukách. Nasledovalo obligátne vyzliekanie a vyťahovanie šnúrok z topánok, hľadanie zbraní, dychové skúšky na alkohol až sme nakoniec boli len v tričkách a rifliach umiestnený do nie veľmi útulných ani vykúrených ciel. Po tejto paráde som sa od dozor konajúceho policajta konečne snažil dopátrať prečo a na základe čoho sme sa tam ocitli. Dostal som zas len tú istú odpoveď, teda že on nevie . Nastal čas čakania... 
 
Sedeli sme teda v našich celách a na nejaké hlbšie diskusie akosi nebola nálada a ani vhodná situácia. Z času na čas si nás prišiel obzrieť jeden, alebo aj viacerí príslušníci. Keď nám jeden z nich, kto vie prečo, otvoril okno (aj bez toho tam nebolo dvakrát teplo), bol som celkom rád, že je tento rok taká slabá zima... Policajné návštevy pokračovali a po asi hodine prišla väčšia skupina, ktorá podľa všetkého mala vypracovať záznam ohľadom nášho dnešného prípadu. No na bližšie vysvetlenie našej situácie sme mali stále čakať. Pobavila ma však odpoveď jedného z príslušníkov PZ, keď som sa chcel dozvedieť, ako dlho to bude ešte trvať. Odpovedal, že nás je veľa, t.j. štyria (!), a že oni to tak rýchlo nestíhajú. Veru ťažko to aj mohli stíhať, keď z priestorov policajnej stanice bolo počuť veľký ruch. Ten sa sústreďoval hlavne okolo automatu na kávu. Druhá skupina policajtov sa zaoberala priebehom dôležitého virtuálneho futbalového zápasu, podľa všetkého na počítači jedného z ich kolegov. Ten nebol jeho priebehom veľmi nadšený a ako správny vášnivý hráč dával svoje pohoršenie jasne a explicitne najavo. Čo už, futbal je vážna vec a nepočká, ani keď je na stole iná robota.

Kým okolo nás sa dialo všeličo, my sme zatiaľ čakali a čakali. Aspoň, že sa nám podarilo dostať na WC. I keď niekedy aj zohnať kľúče môže trvať polhodinu. Taktiež sa nám po niekoľkých hodinách podarilo presvedčiť pánov policajtov, že naše šatstvo nepoužijeme na to, aby sme si ublížili, ale na to aby sme sa trochu zahriali, keďže naše okolie sa pri otvorenom okne výrazne ochladilo. Stále sme však sedeli a čakali... Medzitým sa príslušníci začali postupne radiť, ako s nami postupovať. Mne sa podarilo zachytiť: „dáme im výtržníctvo.“ Ale oficiálne sme nevedeli nič. A tak nám ostávalo len to jediné - čakať. Príslušníci PZ nám to celkom spríjemnili. Stále nás niekto z nich z času na čas prišiel pozrieť a jeden sa dokonca rozhodol zahrať si na bubon, ktorý patril jednému z kolegov. Očividne v tom ale nemal veľkú prax, lebo po tom čo doňho raz udrel sa pri jeho zvuku mykol, ďalšie pokusy nechal tak a rýchlo odišiel z miestnosti so slovami pre kolegu „To je haluz, ja som si ešte nikdy predtým do toho neje***ol.“ Aspoň, že aj čas na policajných staniciach vie byť chvíľami zábavný.

Čas ubehol ako voda a blížila sa chvíľa rozuzlenia. Po hodinách čakania nás začali konečne postupne predvolávať. Ja som sa dostal na rad ako druhý. Pustili ma z cely a bolo mi povolené pobrať si svoje veci a, na čo som sa veru tešil, dokonca som si mohol konečne navliecť šnúrky do tenisiek. Odviedli ma do kancelárie, kde na mňa čakal pán s viacerými hviezdičkami na ramenách. Začal sa prvý výsluch. A teraz to prišlo. Po piatich hodinách mi konečne niekto vysvetlil, prečo sa toto celé udialo. Pán policajt mi povedal, že mi hrozí obvinenie z výtržníctva a neuposlúchnutia výzvy verejného činiteľa. Jedno vtipnejšie ako druhé... Potom ma čakali otázky. Tie sa uberali smerom, čo som na demonštrácii robil, za akým účelom som tam šiel, čo sa tam odohrávalo, aké heslá sa skandovali, či som sa aj ja podieľal na ich skandovaní a tak ďalej. Zakončil to otázkou „či som členom alebo sympatizantom nejakého extrémistického hnutia.“ No jeho definícia extrémizmu bola prinajlepšom vtipná. Odpovedal mi, „Veď vieš, neonacisti, ANTIFA...veď sú tisícky tých hnutí.“ Tým sa môj čas v jeho prítomnosti skončil.

Po podpísaní zápisnice som mohol ísť. Teda nie tak úplne. Ešte ma čakal rozhovor s príslušníčkou z kriminálneho oddelenia. Tá sa zamerala na moje vzťahy k „extrémistickému hnutiu ANTIFA“ a na moje údajné známosti ako na demonštrácii, tak v radoch „hnutia ANTIFA.“ Áno, samozrejme sa chcela dozvedieť či aj ja sám som nebodaj členom tohto hnutia. Tento výsluch ohľadom mojich „extrémistických“ tendencii nebol veľmi dlhý, a hneď ako som uspokojil jej zvedavosť, som bol voľný. Žiadna pokuta, žiadne obvinenie, nemal som ani potvrdenie o tom, že som bol na stanici. Po asi päť a pol hodinách som mohol ísť.

Čo teda na záver? Celý policajný zásah, ktorý bol však dopredu prichystaný za účelom „zbaliť niekoho“, bol fraška. Obvinenia z výtržníctva či neuposlúchnutia verejného činiteľa nie sú na mieste. Aj zábery z televízie jasne ukazujú, čo sa v pondelok dialo. Policajti zasiahli neoprávnene a absolútne neprimerane. Na televíznych záberoch sme my, údajní výtržníci, ktorí sa snažili komunikovať s predstaviteľmi polície a mestskej časti, vtedy však medzi nás vbehli obrnení policajti a tlačili nás do policajných áut. Ani na kameru sa nevedeli vyjadriť na základe čoho tak konajú, vysvetlenie podať nevedeli. Nám bolo poskytnuté až po vyše štyroch hodinách čakania v cele predbežného zadržania. O ich postupe a prístupe ste sa mohli presvedčiť sami. Jediné čo sa im podarilo bolo ešte viac potvrdiť to, že polícia, ktorá násilne zasahuje proti antifašistom, môže len ťažko vykoreniť problém nacizmu z našej spoločnosti.

Tomáš Dubinský