9. február 2006
„Vyciedzic zemiaky,“ odpovedal Zaczek na moju otázku ako sa povie ísť sa vymočiť po poľsky a ja som skoro padol do kolien od smiechu. Boli sme práve prišli do Jasnej. Začiatok túry bol trocha roztržitý, zistili sme, že chodník na Chopok je zasypaný snehom a vybrať si môžeme buď zjazdovku plnú lyžiarov alebo lanovku. Zvíťazila druhá možnosť, študenti platia 100,- a pekne z výšky sa človek díva ako lyžiari padajú alebo ako sa pomaly strácajú stromy až napokon vo vyššej nadmorskej výške zmiznú úplne.
Ale predbehol som. Všetko to začalo na internetovom fóre KATTu (čiže Kolektívu anarchistických turistov a turistiek), kde sme sa dohodli na termíne a mieste túry. V poradí druhá väčšia zimná KATTovica bola zvolená na 28.-29. január 2006. Trasa – prechod Chopkom a Ďumbierom na Štefánikovu chatu. Je nás osem a v našej medzinárodnej „výprave“ sa to národnosťami riadne hemží (slovenská, poľská, španielska, rakúska, rusínska a samozrejme špeciálna bratislavská!:)). Skvelý pocit...
Vo vlaku v kupé som každému predviedol nový výstroj – bundu (wind stopper), topánky (goráče), nohavice, ponožky, nátelník a spodky (tie som tuším nepredvádzal:)). Takéto veci sa na túru zídu, hoci prejsť sa dá aj v rifliach a hrubej bunde.
Takže, z Jasnej si to ženieme lanovkou až na Lukovú, kde sa objavil problém: Kris sa tak šmýkali mäkké topánky, že musela ísť veľmi opatrne, takže tempo celej skupiny sa prispôsobilo jej. Vcelku mi to neprekážalo, mám dobrú trekovú obuv, taký krásny výhľad navyše, všetko je o.k.
Z chaty pod Chopkom časť výpravy odbieha na vrchol, kde robíme manekýnske snímky s diagonálou. Kris dostáva na nohy nové oceľové mačky a fičíme! Nie ale ďaleko. Kris si skrížila ruky, nohy zaťala do snehu a ani pohnúť... Tešíme sa síce na plánovanú trasu a veľmi sa nám vracať späť nechce, ale v kľudne preberáme aké máme možnosti. Kris nakoniec sama zamieta možnosť vrátiť sa naspäť dlhým strmým svahom a volí miernejšie vyzerajúcu hrebeňovú túru. Snažíme sa pomôcť aj tým, že jeden-dvaja ideme o niečo nižšie ako ona, aby sme mohli stlmiť prípadné pošmyknutie a pád. Aj keď ideme pomaly, nálada je výborná, schuti sa rozhliadame zvrchu do dolín a do iných pohorí. Slniečko svieti, sem-tam trošku fúka, nič nenasvedčuje hmle, zrážkam či víchrici. Všade okolo nás svištia skiaplinisti, ktorým to ide lepšie nielen z kopca, ale i doň. Viacerí sa neskôr zhodujeme, že šliapanie po hrebeňoch riadne povykrúcalo ľavé nohy v členkoch, keďže svahy boli miestami zľadovatelé a nepríjemne klopené.
Sily začínajú dochádzať aj Zazcekovi. Berieme teda jeho aj Krisin batoh, aby sme aspoň nejak uľahčili chôdzu, čo evidentne pomáha. Slnko zapadá a moja nálada náhle tiež. Cesta je síce značená, ale noc na horách... v zime... mimo chaty... Michal z diaľky kričí informácie z tabule, čo u niektorých vyvoláva nadšenie. Predčasne. „Nie, Barbara, nie pätnásť, ešte 50 minút, podľa značky. A vieš, že naším tempom aspoň 1,5 hodiny.“
Padá tma, svietia čelovky, baterky a Slavova blikačka na bicykel. Vzdialené chaty vydávajú jasné svetlo, len tá naša nie. Tušeným smerom je len hlboká tma. Hviezdy sú prekrásne, Michal verí, že všetko dobre dopadne, hovorí, že boli túry s väčšou nervozitou a snáď i nebezpečenstvom. To napokon hrozí vždy, to je však súčasťou výletov do prírody, aj v tom je krása.
„Hej, počkaj, pomôžem ti,“ dva batohy sú na klzkom svahu nad sily aj pre rusínsku menšinu našej výpravy. To, čo sa pred nami vynára, nie je nik iný, len najvyšší vrchol Nízkych Tatier – Ďumbier. Hádam bude už to sedlo s chatou?
Na vrchole sa chce fotiť len Michal, ostatní sa radšej nechávajú unášať zotrvačnosťou a smerujú do tmavého údolia, svietiac na tenké palice, ktoré v 20 metrových rozostupoch označujú cestu. Telefonicky nabádame chatára, nech prezradí svetlom, kde je chata, vysnená chata – teplá. A, naozaj, pred nami v sedle zjavuje sa silné svetlo! Výkriky radosti a úľavy, táto medzinárodná výletná banda dnes neumrie, príde na chatu! S Richardom sa potácame dole príkrym svahom, keď tu zrazu mi nohy prepadli do akejsi jamy a ja padám... Ale sa mi uľavilo, keď som zistil, že to je len vyhĺbený chodník, takže 30 centimetrový pád mi neublížil.
Kurník šopa, to je úľava, konečne sedíme za stolom. Nikto si neodopiera teplú večeru, ani nie sú extra vysoké ceny, a pritom to tam vláčia na chrbtoch. Fazuľová polievka mi chutí a klipkajúc si zahrám aj žolíka, ktorý vyhral Zaczek. Miška ešte chce ďalším kolom potvrdiť svoje kvality, ale nikomu sa už nechce ani zamak rozmýšľať. Zato celý čas prebiehajú rozhovory v angličtine, poľštine i slovenčine. Izba, kam nás chatár voviedol je zatiaľ chladná a na prvý pohľad málo útulná – štyri poschodové postele, periny bez obliečok, podlaha bez koberca, umývadlo bez vody a skriňa bez dvierok. Radiátor sa napokon rozhejgal, na vankúš som si dal sveter, na nohy tepláčky, Slavo vyzdobil okno diagonálou a...
Zaslúžený odpočinok ráno podporujú skvelé raňajky v cene ubytka (270,-). Krupičná kaša ma naštartovala na WC a do bieleho prekrásne rána s výhľadom, že sa to nedá ani dosť dobre popísať.
Dávame zápis do „vrcholovej“ knihy na chate, lúčime sa s príjemným chatárom a po diskusii o ďalšom postupe sa rozhodujeme ísť najpriamejšou cestou do doliny. Dobrá voľba azda (aj keď Miška by si dala ešte hrebeňovku). Cesta nás vedie strmo dole, odhadom asi pod 30-40 stupňovým uhlom. Michal vyznačuje spôsob zliezania – pekne šmykom po nohách. A kašlať na to, na zadku to ide lepšie! Teda Kris sa to nezdá a šliape si to poctivo vo svojich požičaných mačkách. Pozor, na rad prichádzajú aj igelitky, nekontrolovateľne sa rútime na do kopca šľapajúcich lyžiarov! Všetko sa obíde bez zranení. Snažíme sa identifikovať okolitú vegetáciu, ktorá je vidno nad snehom – bude to jarabina?
Rozhovory neustávajú. Počúvame sa navzájom, rozoberáme, konfrontujeme – jadrová energia, školstvo, minulé/budúce výlety, súčasné trendy v chémii (nanomolekulárna chémia, či nie, Slavo?), protesty proti kapitalizmu, kórejskí odborári (tak tí nie sú takí bojaneschopní, ako na Slovensku), práca v Čechách (prečo sa bonzuje šéfom na pracovisku?), Španielsko, Rakúsko, Juhoslávia, Ázia (jaky vraj smrdia po celom Tibete), superstar, gejovia, drogy, jazykové rozdiely (frajer jest v Poľsku glupy človiek!), politici, fašisti, A. Warhol, proste všetko, čo rozoberajú decká na spoločných výletoch.
Spoje znamenajú, že sa rozchádzame. A tak sa i stane. Každý žijeme tu svoju reality show, preto čaute, čoskoro na novej túre!
DD
KATT môžeš kontaktovať na kattkolektiv(zavináč)yahoo(bodka)com