18. jún 2006
Na 27.-28. mája sme si naplánovali ďalšiu „kaťácku“ turistickú víkendovku. Tentokrát naše kroky smerovali do Malej Fatry. Konkrétne, do okolia tretieho najvyššieho kopca Malej Fatry - Chleb. A vyzeralo to nejak takto.
Začína sa túra
Neviem presne, koľko je hodín, ale pomaly bude svitať. Preberajú ma kvapky dažďa a natriasanie na Danielovom chrbte. Som plne naložený, cítim, aká záťaž to asi môže byť pre toho človeka podo mnou. Ledva stíhame vlak z hlavnej stanice v Krakove. Ešte niekoľkokrát sa vystrieda vzduch vagóna a stanice, keď tu zrazu počujem miesto poľštiny slovenčinu. Drobno prší, Daniel ma odkladá a niečo robí, neviem čo, ale asi stopuje, podľa toho ako vždy kedy prejde okolo nás auto preklína. Akýsi dedo mu radí, nech si len ide radšej na kávu a počká na autobus. Znova ma berie na plecia. V Skalitom ma položil ku stolu na zem, opatrne, okrem foťáku a playera nesiem ešte peňaženku, jedlo, spacák, pivo, vodu a knižku. Závidím, keď pije kofolu, ani cvaka mi nedal, ani z vyprážaného syra...
Ešte chvíľu sa naháňame, čosi stále ťuká do mobilu, až sa napokon (Žilina, sme v Žiline, hlási amplión) stretávam s ďalšími batohmi na lavičke stanice. Z môjho kolegu, ktorý sa nesie z Bratislavy, vyťahuje chalanisko menom Michal hŕbu akýchsi papierov. Ukladá ich tam na stanici. Môj kolega mi objasňuje, že sú to brožúry (Ne)voliť nestačí a nechal ich tam pre ľudí, aby sa dali do pohody. Vterigáme sa všetci do vlaku smer Šútovo, je okolo obeda. Kolegyňa batožienka, tiež prišla z Blavy, avizuje Walterovi, že si zabudol na stanici bundu, ale ten sa teší na túru, jej jemný hlasisko nevníma.
Chvíľu sa nechávame niesť popri ceste, zanedlho ale už počujem, že Danielovi nevŕzgajú kolená na asfaltke pri Šútove. Vchádzame na mäkkú trávu, neďaleko zurčí potok. Naberáme smer les, do kopca. Pre mňa sa nedeje už nič zaujímavé, tempo voľné, kolíše ma chôdza a uspáva ich rozhovor o revolúcii a anarchizme... Zo spánku ma strhla kolegyňa, ktorá mručí, lebo Walter si nevie vybrať, ktoré z dvoch nevhodných párov topánok si má dať. Sem-tam zo mňa vyberajú vodu s magnéziom, ale šok ma čaká až za chvíľu. Presnejšie studená sprcha! Dostávame sa pod akýsi obrovský vodopád, taký v meste nemáme... Pýtam sa plecniaka naboku, nesie si ho Juro, obaja vyzerajú múdro jak rádio, ako sa volá ten kus vody. „Šútovský vodopád,“ vykĺzlo z nich. Dvaja z turistov sa vyzúvajú a nechávajú si nohy sčervenieť v ľadovej vode. Trochu nás povyprázdňujú, papkajú obed, chlieb, zelenina, nátierky, ovocie.
Ďalej sa mi už nedá spať, stúpame. Začína sa strmák a mňa uvádzajú do problematiky antifašizmu, časopisu Podaj ďalej, do osobných problémov a nádejí. Po dvoch hodinách vychádzame na miesto nazvané Mojžišove pramene, tu už nerastú stromy, fľaky snehu kde-tu pózujú Michalovi ako námety do chystaného kalendára Katt-u. Počasie nám praje, vidno doďaleka, okolité hory, holiny aj vzdialené pohoria a ľudské obydlia. Na chatu je to však ešte nejaký ten kilometer, cesta je rozbahnená, podomletá, strmšia ako doteraz, ľuďom ubúdajú sily, nenariekajú, v horách sa nezvykne.
Chata pod Chlebom a návrat
Walter konečne dosiahol vytúžený cieľ – najvyššie položenú chatu (okolo 1 400 metrov nad morom) v Malej Fatre pod tretím najvyšším vrchom Malej Fatry. Kúpil si kapustovú polievku od chatára a čaj. Časť turistov a turistiek je unavená, ale štyria nemajú dosť a po pivku sa vyberajú s baterkami na vrchol kopca. Cez ústa a uši sa zatiaľ v prítmí izby rozvíja debata o sexe, sexuálnych orientáciách a voľnej láske. Hľadajú sa tiež príčiny únavy, jeden to vidí v ťažkom batohu, druhý v slabšej kondícii a alkohole, tretia sa cíti nachladnutá, hm...
Výletníci sa vracajú, nedosiahli však vrchol a postupne sa pridávajú k polospiacim v malej izbe, kdesi strašne ďaleko od ruchu sídlisk a klubov.
(Pozorujúc jedáleň chaty, turisti skonštatovali, že je zariadená pomerne chaoticky. Ceny nie sú privysoké, pre vegetariánov majú však akurát parené buchty. Noc vyjde na 150,- a na epedách 80,-, za posteľ s oblečením je príplatok. V noci nebolo zima ani hluk, záchod sa splachoval vedrom a chatár okrem toho, že všetkých volal rovnako „chlapi“ bez ohľadu na pohlavie, zanechal vo väčšine dobrý dojem. V našej prítomnosti boli na chate aj Česi a Maďari.)
Na druhý deň sa budíme do dažďa, no kým stihneme vyraziť je to už len dáždik. Náš smer - Poludňový grúň. Chleb obchádzame pod vedením Pala, na štít vedie strmá, šmykľavá cesta. Nielen Lenke, ktorá sa najčastejšie usmieva, to vôbec nevadí. Vychádzame cez zabudnutý pás snehu na hrebeň. Nádherný výhľad, škoda že nemáme červeno-čiernu diagonálu, to by bola fotka! Celý dlhý hrebeň je zahalený z pravej strany do oblačnosti akoby sa na ňom zachytila obrovská biela plachta a nechcela sa odtrhnúť. Palo sa tu vyzná, objasňuje nám alternatívy. Prvý raz na túre – Walter – nás ubezpečuje, že mu, ejha, vystačí najjednoduchší variant – z Poludňového grúňa po zjazdovke dole. Lenka a Palo sa odpájajú, Miška by tiež asi chcela, ale napokon s nami zostupuje z výšok ponad 1 400 metrov nad morom.
Vidíme, ako sa postupne kosodrevina mení na ojedinelé smreky, tie v skupiny drevín až napokon v hustý horský smrekový les. Do neho si Walter a Daniel idú posedieť a popočúvať spev akéhosi horského spevavca. Walter je fešák, okrem toho, že má obuté punkové topánky s oceľovou špičkou, má aj parádne gumenné kvádro, také, čo nosia rybári a nazbieral si malú kytičku kvetov. Ale sa mu to všetko zíde, lebo kopec je neuveriteľne strmý, nielen on sa váľa v blate. Veselo ešte len je, keď Michal púšťa pomaly už tradičný, šialený beh s batohom dole strmým kopcom... Lež začne pršať, ešte sa pohrajkáme na preliezkach pred chatou pod zjazdovkou a keď začne, jeme v chate obed.
Pomedzi kvapky sa vydávame na záverečnú časť túry, zostupujeme na autobus, Mlčiaci býk stráca karimatku. Premoknutí Lenka a Palo sa k nám pripájajú o zastávku bližšie k Žiline. V Žiline to je už iný svet, predsa však sme presiaknutí dojmami a vôňou hôr. Vo vlaku smer Bratislava hráme karty a časť si popíja pivko. Každý však už pomaly začína myslieť na mesto.
Túru absolvovalo 8 ľudí, medvede sme nevideli a všetci sa už veľmi tešíme na nový výlet. Dúfame, že aj s tebou.
Dovi v horách!
DD
Pohľad z Poludňového grúňa na Vrátnu
Vyberáme sa do krásnej šľahačky z grúňa
A nejak zvlášť sa neponáhľame
Veď načo aj, keď je tu tak krásne
Hlavne, že neprší
Vpravo v hmle Poludňový grúň
Omeškanci v diaľke. A už sa pôjde iba dole
Beh po rozmočenom kopci sa zdá byť ľahší ako brzdenie
Finálna fáza zostupu a pohľad na Vrátnu
KATT môžeš kontaktovať na kattkolektiv(zavináč)yahoo(bodka)com